Už z cesty vidíme oplotenú ohradu, v ktorej ležia dve mladé srnky. Obe ich sem priniesli, keď mali niekoľko týždňov. Boli vtedy drobné a bezmocné. „Sú to srnčekovia. Voláme ich Zelko a Jelko. Jedného nám daroval istý pán a druhého chlapec zo Šobova, ktorý ho našiel na blízkych lúkach,“ hovorí o osude zvierat Laco. „Keby ostali tam, kde boli, usmrtili by ich zrejme ťažké kosačky, s ktorými poľnohospodári sekali trávu. V tej vysokej totiž nemajú šancu čokoľvek uvidieť. Nejedno zviera tam tento rok uhynulo,“ pokračuje. Pre nich znamenali dva nové prírastky iba radosť.
Paťa im splnila sen o dieťati
V domácnosti s nimi už niekoľko rokov žije trinásťročná Patrícia. „Zrovna dnes nám ju oficiálne zverili do opatery. Otca má vo väzení a s mamou, ktorá býva v Štiavnici, sa veľmi nestretáva. A my ju máme radi ako dcéru,“ rozpráva Anna a oči jej pri tom žiaria. S Lacom nie sú manželia, no snažia sa byť jeden druhému oporou. Vlastné deti nikdy nemali, a tak im Paťa splnila sen. Obaja na ňu hľadia a sledujú, ako srnčekov hladká po chrbte a prihovára sa im.
Laco je pripútaný na invalidnom vozíku, odkedy pred osemnástimi rokmi havaroval na motocykli. Napriek tomu je optimista a už na prvý pohľad je zrejmé, že sa dokáže tešiť z každej maličkosti. Vladimír, ktorého na Červenej studni prichýlili, keď prišiel o domov, im pomáha s prácou okolo domu. „Tak sme sa tu zišli a tak si tu žijeme,“ konštatuje bez rozpakov Anna. „Možno sme zvláštna skupina ľudí, no je nám dobre,“ dodáva po chvíli.
Spávať chodievajú do lesa
Obaja srnčekovia si už na svoj prechodný domov zvykli. Spávať síce chodievajú do neďalekého lesa, no v čase kŕmenia sa vždy vracajú. „Stratili síce prirodzenú plachosť vo vzťahu k ľuďom, no neobávame sa, že by s návratom do voľnej prírody mali nejaký problém. V hore trávia veľa času,“ hovorí Laco. Srnčekovia sa ľudí skutočne neboja, nechajú sa pohladkať a vziať dokonca i na ruky.
Pati je spoločnosť zvierat príjemná. Na dvore žijú pohromade ovce, kozy, sliepky a pes. „Máme aj koňa menom Čiko,“ prekvapí nás Laco a mladé dievča vzápätí spoza domu privádza čierneho valacha. „Na prácu ho nevyužívame. Dalo by sa na ňom jazdiť, je však trochu divoký,“ podotkla.
Sme ako rodina
Domácnosť, v ktorej všetci žijú, naozaj navonok pôsobí trochu nezvyčajne. To, čo spája všetkých obyvateľov domu na Červenej studni, sú ľudské príbehy. Každý z nich má za sebou aj ťažké chvíle, tu na kraji lesa neďaleko Banskej Štiavnice ale každý problém riešia spoločne. „Sme ako rodina,“ prezrádza Anna a dodáva, že domov už u nich našlo viacero živých tvorov v núdzi.
(iva)