V čase nášho príchodu do
areálu nemocnice maľoval Mirku, jednu zo svojich spolupacientok. „Pôvodným povolaním som maliar-lakovač, no pred rokmi som absolvoval v Prahe kurz výtvarného umenia pre zdokonalenie techniky. Orientujem sa na kresbu, väčšinou používam ceruzku a uhlík. Nebránim sa však ani olejomaľbe, ale materiál na ňu je finančne nákladnejší,“ vysvetľuje a pritom precízne tieňuje Mirkin portrét. Maľuje aj krajinky a rôzne zátišia, ale fascinujú ho najmä výrazy ľudských tvárí, ich pocity a emócie. „Mám rád okamih, keď model prvýkrát uvidí svoj portrét a v očiach má výraz prekvapenia.“ Kreslenie je tak trochu aj jeho živobytím. Sokoliari v Bojniciach mu vybavili miesto neďaleko populárneho zámku, kde v kostýme šaša namaľuje každého, kto prejaví záujem.
Dar pre spolupacientov a terapeutov
V poradí už desiatu výstavu obrazov a kresieb zrealizoval aj ako dar pre svojich spolupacientov a terapeutov pri príležitosti ukončenia svojej šesťmesačnej liečby. „S jej usporiadaním mi pomohol doktor Cupák a sestrička Borka,“ podotkne.
Prvýkrát predviedol svoje výtvarné práce v Prahe, konkrétne v „Divadle mezi ploty“. V tom čase bol liečený v Psychiatrickej liečebni Bohnice. Neskôr vystavoval v rôznych detských domovoch, psychiatrických zariadeniach, domovoch dôchodcov a „kulturákoch“. Jeho práce mali možnosť vidieť aj v Bordeaux vo Francúzsku. „Všetky moje obrazy sú predajné a takto získané peniaze investujem do nového materiálu,“ konštatuje.
Obliekal sa do ženských šiat
„Nikto nie je dokonalý. Od detstva mám problémy s prezliekaním sa do ženského oblečenia. V osemnástke som sa začal liečiť prvýkrát, odvtedy som absolvoval mnoho podobných terapií. Táto posledná mi dala najviac. Cítim v sebe pokoj a radosť zo života,“ bez okolkov priznáva dôvod svojho pobytu v nemocnici. V ženskom oblečení sa cíti dobre, ale tvrdí, že nie je typický transvestita. „Momentálne nosím fúzy a bradu, čo znamená, že sa to snažím zmeniť. Chcem s tým jednoducho bojovať. Zarastená brada pre mňa znamená 50 percent úspechu. Veď keby som sa našminkoval a obliekol si sukňu, nešlo by to s ňou dokopy. Predtým som chodil nahladko oholený s dlhšími vlasmi,“ hovorí. Podľa neho, všetko je o sebaovládaní. „Mám so sebou čo robiť, nie je to ľahké. Ľudia si nevedia ani predstaviť, čo to vlastne je. Mnohí si myslia, že tieto pohnútky vznikajú z rozkoše, alebo zo zábavy, no nie je to tak. Je to skrátka v človeku,“ vysvetľuje.
Portrétoval Lasicu
Za jednu sezónu mu pózuje približne 600 modelov. Vyskytli sa medzi nimi aj mnohí herci. „Naživo som portrétoval napríklad Helenu Vondráčkovú, Milana Lasicu, kardinála Jána Chryzostoma Korca... Pred mesiacom som kreslil Katarínu Brichtovú,“ vymenúva známe osobnosti. Namaľovanie portrétu mu trvá len niekoľko minút. „Jednej pani som raz nakreslil dcéru. Výsledný efekt sa jej tak zapáčil, že mi vo Vrbovom pri Piešťanoch dohodla 30 ďalších modelov. Mal som čo robiť celé dva dni...,“ hovorí o kurióznej zákazke.
Reakcie ľudí na svoje podobizne sú rôzne. So smiechom hovorí, že najčastejšie sa stretáva s vetou „Jéj, veď tak pekne ani nevyzerám...“ Momentálne sú jeho vďačnými objektmi spolupacienti, ktorí domov odchádzajú s peknou pamiatkou na majstra Farbičku.
Prišli aj sokoliari
Na vernisáži v priestoroch rehabilitačného oddelenia psychiatrickej nemocnice sa zúčastnilo okolo dvesto ľudí. Sprievodným programom bolo aj vystúpenie sokoliarov z Bojníc, ktorí sú Jozefovými dobrými priateľmi. Pozrieť sa mohol prísť ktokoľvek, vstupné bolo dobrovoľné.
Jozef Švelka by chcel v budúcnosti namaľovať olejom na plátno všetky slovenské hrady a zámky. Ak by sa našiel sponzor, ktorý by zafinancoval potrebný materiál, zrealizované diela by rád vystavoval na Bojnickom zámku.
EVA ŠTENCLOVÁ
