„Čo robíš dnes večer?“ spýtal sa Petra priateľ lekár.
„Vieš, že ani neviem?“ odpovedal Peter.
„Nechceš stráviť príjemný večer v spoločnosti pekných dám, ktoré majú naviac jednu veľkú prednosť?“ záhadne žmurkol doktor Rajbanička.
„Čo tým myslíš?“ zbystril pozornosť Peter.
„Nevieš? Dnes je sobota a to je deň, kedy usporiadavame diskotéky pre chovancov nášho ústavu. Niektoré tie dievčatá sú úžasné a tá prednosť? Predsa vieš, že všetky sú hluchonemé a teda čo?“
Peter pomykal plecami.
„No, aspoň ti nebudú liezť na nervy svojimi duchaplnými, zbytočnými dialógmi. Tak, čo, prídeš? Neboj sa, pozvali sme aj dievčatá a chlapcov z priemyslovky,“ zdvihol lekár ruku na pozdrav a považoval vec za vybavenú.
Keď vošiel Peter do sály, zábava už bola v plnom prúde. Hneď mu do oka padla dievčina s dlhými tmavými vlasmi, so sympatickým výzorom a veru, ani postavu nemala najhoršiu. Sedela v kúte. Rozhodol sa, že ju vyzve do tanca. Pristúpil k nej, usmial sa a uklonil. Ona mu úsmev opätovala a pobrali sa do kola. Práve začali hrať sériu pomalých melódií, a tak mohol dokonale preštudovať jej tvár. Zblízka bola ešte krajšia a bol presvedčený, že v sále niet pôvabnejšieho stvorenia. Chúďatko, od takto ťažko postihnutej sa nedozvie ani to, ako sa volá. Rád by to vedel. Peter neovláda posunkovú reč, ale ak by to malo mať pokračovanie, určite bude usilovným žiakom. Nuž, tancuje výborne a zaujímavé, že vôbec nevypadáva z rytmu. Voľakde počul, že títo ľudia vycítia takt z pohybu ostatných tancujúcich na parkete, prípadne hudobníkov, samozrejme, pokiaľ nehrá reprodukovaná hudba. Kapela dohrala a on ju odviedol na jej miesto. Akonáhle sa však začalo nové kolo, utekal pre ňu druhý, tretí i štvrtýkrát. Nevedel sa nabažiť jej úsmevu, nežného pohľadu a vôbec, jej prítomnosti. Bol nešťastný, že sa s ňou nemôže aspoň nejakým spôsobom rozprávať. Vtedy mu napadlo, že snáď by mu mohla čítať z pier… Ktovie, či to dokáže? Nechcel sa však strápňovať a tak len mlčky tancovali. Doktora tu dnes večer ešte nevidel, ten by mu mohol robiť tlmočníka. Už po neviem koľkýkrát ju bral do náručia a hltal pohľadom. Zamiloval sa k zblázneniu. Nevadilo mu, že nehovorí, že nepočuje, bral ju takú, aká je.
Počas prestávky si zašiel kúpiť pivo, no k baru pristúpil len natoľko, aby ju mal stále na dohľad. Nechcel ju za žiadnu cenu stratiť. Ejha, zbystril pozornosť. Musím si ju strážiť, pomyslel si, keď k nej pristúpil akýsi odvážlivec a jasne počul, ako jej povedal:
„Betka, dohovorili sme sa predsa, že dnes večer budeš tancovať iba so mnou…“
„No, veď hej, sľúbila som ti to, ale nevieš, ako sa mám zbaviť tohto hluchonemého vytrvalca…?“
Práve včera sme s Betkou oslávili dvadsiate výročie sobáša a výborne si rozumieme…aj bez tlmočníka a posunkovej reči…
EMÍLIAMOLČÁNIOVÁ
