Zásluhu na stále sa zvyšujúcej návštevnosti majú predovšetkým pracovníci múzea, ktorí prehliadku expozícií oživujú rôznymi podujatiami. V lete to boli napríklad obľúbené nočné prehliadky spestrené scénkami banskoštiavnických ochotníkov, koncerty komornej hudby v kaplnke, či populárne Dni svätého Huberta, na ktorých zaznamenali rekordnú účasť návštevníkov. „Podujatia pripravujeme nielen pre dospelých, ale najmä pre deti,“ informuje tlačová referentka Monika Arvajová. „Keďže sme poľovnícke múzeum, snažíme sa v nich prebudiť záujem o prírodu. Vymýšľame kadečo. V apríli, mesiaci lesov, sú to besedy pre deti základných a materských škôl, tradičnými sa stali Jar pod Sitnom či Hyberikum. Počas školského roka navštevujú poľovnícku expozíciu celé triedy a absolvujú tu hodinu prírodopisu.“ Svätoantonský kaštieľ je aj vhodným cieľom pre koncoročné školské výlety.
Novinkou tohto roka však bola poznávacia súťaž Coburgov poklad, ktorá mala v deťoch prebudiť záujem o históriu kaštieľa. „Pripravili sme ju pri príležitosti MDD. Deti sme previedli cez historickú expozíciu, kde si vypočuli výklad lektora v dobovom kostýme. Ak chceli byť úspešné, museli pozorne počúvať, lebo práve v rozprávaní lektora boli ukryté odpovede na otázky, ktoré ich čakali po prehliadke expozície,“ vysvetľuje Arvajová. Tí, čo si najviac zapamätali, dostali vecné ceny, pričom vlastne Coburgovým pokladom sa pre nich stali získané vedomosti. „Išlo o nultý ročník, v budúcom roku pôjdeme už naostro,“ dodáva referentka s tým, že do súťaže chcú zapojiť aj žiakov zo vzdialenejších škôl.
Kaštieľ je aj veľmi vhodným miestom na usporadúvanie rôznych výstav. V čase našej návštevy sa práve končila výstava Poľovnícka fotografia, do ktorej svoje snímky však mohli paradoxne poslať len nepoľovníci. „Pekná fotografia je pre nich tá najvzácnejšia trofej,“ vysvetlila názov výstavy. Október sa aj tu nesie v duchu úcty k starším. Pre skôr narodených Svätoantončanov každoročne pripravia koncert a obdarujú ich kvietkom a bonbonierou. November je v kaštieli mesiacom fotografie. V tomto roku je jeho ústrednou témou dovolenka, pričom výstavu sprístupnia 9. novembra. December opäť patrí deťom, ktoré v zámockom parku už tradične pripravujú Vianoce pre zvieratká. Rok v kaštieli končí Štefanským koncertom v kaplnke.
V roku, v ktorom
uloví hlucháňa, nezomrie
Momentálne v kaštieli reštaurujú severné krídlo, v ktorom sa nachádza známy zlatý, či čínsky salón. Historické exponáty z nich sú dočasne umiestnené v náhradných priestoroch na prízemí. „V rámci umelecko-historickej expozície je možné vidieť súkromné miestnosti Ferdinanda Coburga, posledného užívateľa kaštieľa. Ďalej sú to súkromné miestnosti posledného majiteľa Filipa Coburga, Ferdinandovho brata. Každý býval vo svojom krídle, nemali sa veľmi v láske. Sprístupnená je aj kaplnka a ukážka kuchyne s medeným riadom. Odtiaľ sa prechádza do poľovníckej expozície, ktorá návštevníkov sprevádza od histórie až po súčasnosť poľovníctva a lesníctva,“ informuje Monika Arvajová. Jej pozvanie nazrieť do izieb šľachticov sa nedalo odmietnuť.
Najprv sme navštívili miestnosti Ferdinanda Coburga, ktorých okná smerovali do parku. Z toho sa usudzuje, že bol veľkým milovníkom prírody. Ako 26-ročný bol korunovaný za bulharského cára. Jeho izby sú udržiavané v takom stave, akoby si len na chvíľu odskočil. Prechádzame fajčiarňou, spálňou, knižnicou plnou cestopisov, slovníkov, kroník a encyklopédií. Pozoruhodné je, že Ferdinand ovládal osemnásť cudzích jazykov. V knižnici je aj stôl, kde si zakresloval hmyz a rastliny, ktoré ho zaujali a nachádza sa tu aj z celej zbierky najvzácnejší obraz Mesačný svit. Prehliadka pokračuje reprezentačnou jedálňou, v ktorej mohlo naraz stolovať 26 osôb. Vchádzame do dlhej chodby, ktorej steny sú pokryté množstvom parožia, ale aj trofejí hlucháňov. „Hovorí sa, že Ferdinand bol u veštici, ktorá mu povedala, že v tom roku, v ktorom uloví hlucháňa, nezomrie. Podľa počtu trofejí vidieť, ako veľmi chcel žiť,“ vysvetľuje naša sprievodkyňa. Chodbou sme sa dostali cisárskeho salónika, ktorý je zaujímavý pláteným poťahom stien s ručne namaľovanými bustami rímskych cisárov. Prechádzame do Filipovej herne, v ktorej dominuje veľký biliardový stôl z Ruska a pokračujeme ďalej cez dámsku čajovňu, Štefankinu (belgická princezná) spálňu, biedermeierov salón, tirolskú poľovnícku jedáleň do červeného salónu s kreslom pre zaľúbených. Zrak priťahuje nádherná súprava dvoch stojanov a stola. „Súprava je vyhotovená technikou marketérie. Spočívala v tom, že do podkladu z dreva sa vkladali kúsky lešteného korytnačieho panciera, striebro, slonovinová kosť, polodrahokamy a malachit. Celý výtvor sa ešte prizdoboval perleťou,“ prezrádza sprievodkyňa. Dielo má nevyčísliteľnú hodnotu. V spálni s modrými vtáčikmi si neodpustíme pohľad do benátskeho zrkadla. Hovorí sa totiž, že keď sa do neho pozrie žena, omladne a opeknie. Ale keď sa doňho pozrie muž, narastú mu oslie uši. „Páni sa boja ráno vstať, lebo ich upozorňujem, že im uši narastú cez noc,“ smeje sa Monika. Nazrieme ešte do kuchyne a návštevu končíme v kaplnke, ktorá je zasvätená Nanebovzatiu Panny Márie. V roku 2002 tu pri reštaurátorskom prieskume objavili mumifikované srdce. Do steny muselo byť vložené ešte pred rokom 1750. „Bolo v sklenenej nádobe, uloženej v drevenej škaluli, vystlanej pilinami. Spočiatku sme aj chceli zistiť, či je ľudské alebo zvieracie. Ale tým by sme ho mohli poškodiť, tak sme ho uložili naspäť na pôvodné miesto. Tajomstvo zostáva naďalej tajomstvom,“ dodáva na záver prehliadky Monika Arvajová.
ALENA BARTÓKOVÁ
