Písmo:A^-|A⁺00

Rozkvet hrnčiarstva súvisel s praktickými potrebami vidieckych domácností, pre ktoré hrnčiari vyrábali rôzne druhy úžitkového riadu. Okrem toho, že vyžaduje základné vybavenie dielne, musí mať výrobca keramiky veľa odborných vedomostí i praktických skúseností. A toto istotne má aj jeden už z malého počtu hrnčiarov v Pukanci, ktorým je 56-ročný majster hrnčiar Ján Frank. „Od malička som pomáhal svojmu otcovi Viliamovi pri práci, pretože tak ako jeho otec Štefan bol hrnčiarom, tak aj on sa živil týmto remeslom,“ prezradil majster Ján Frank. Po vážnych zdravotných problémoch je od svojich 44 rokoch na invalidnom dôchodku. Keď sa mu zlepšil zdravotný stav, začal sa venovať tomuto tradičnému remeslu. „Hrnčiarstvo nie je pre mňa len manuálnou prácou, ale aj mojím koníčkom a záľubou, ktorá mi pomáha ku zdraviu. Hlina je zároveň aj liek, dá sa z nej vytočiť takmer všetko. Prostredníctvom súhry citu, umu a fantázie vymodelovať rozličné tradičné ľudové výrobky,“ hovorí majster popri točení na hrnčiarskom kruhu. Na otázku, čo je na hrnčine zaujímavé, odpovedá: „Každý kus je originál, má svoj tvar. Naoko sa všetky výrobky podobajú, aj keď veľkosť majú rôznu, sú to minimálne rozdiely, a to je práve na hrnčiarskom remesle najzaujímavejšie a výnimočné. Nie je to ako sériová robota, ktorá chŕli tisíce na mieru rovnakých výrobkov.“ Dokonale vytočené tvary, farebná skladba vrstiev črepu, virtuozita kresby i texty dokumentujú nielen technickú remeselnú dokonalosť majstra Franka, ale aj radosť z tvorby a životnú pohodu, ktorú mu toto remeslo dodáva. Základom dekoru pukanskej keramiky sú rastlinné tvary – vetvičky, úponky, ďatelinky a kvety, označované ako „jerichov kvet“, „hrachový kvet“ alebo len ružička. Výrazným doplnkom sú geometrické vzory – vlnovky, špirály, pásiky a bodky. Dominuje hnedočervená farebnosť v kombinácii so zelenou. Farebnú škálu dopĺňa okrovožltá, tmavohnedá a neskôr aj modrá – šmolková. Myšlienka zriadiť hrnčiarske múzeum sa nezrodila zo dňa na deň: „Keď som chodil na základnú školu, otec prišiel s nápadom založiť múzeum. V tej dobe to ale nebolo ľahké a nakoniec z toho ani nič nebolo. Táto myšlienka vo mne navždy zostala. Raz sa mi naskytla možnosť odkúpiť schátraný dom od ÚĽUV-u, v ktorom kedysi bývala rodina hrnčiara Jozefa Hainiša. V roku 2005 som ho začal opravovať s tým, že v ňom popri hrnčiarskej dielni zriadim aj múzeum. Po troch rokoch sa mi prácu podarilo dokončiť v júli tohto roku.“ Po prvýkrát mohli hrnčiarske múzeum vidieť návštevníci Pukanských remeselníckych trhov. Najstaršou pamiatkou v ňom je kamenný mlyn na mletie hlinky, ktorá sa kedysi kopala v pukanskom chotári a následne ju hrnčiari mleli. Túto vykopávku našli pri úprave dvora a podľa opotrebovania odborníci odhadujú, že má viac ako tristo rokov. V hrnčiarskom múzeu sa nachádza napríklad aj vyše 100-ročná mašina na mletie hliny, 200-ročný hrnčiarsky dvojkruh a rôzne náradie používané pri spracovaní hliny a výrobe hrnčiny. Atrakciou je aj tradičná hrnčiarska pec z roku 1850. „V tejto peci sa museli hrnčiarske výrobky vypaľovať 24 hodín a spálilo sa pritom okolo päť metrov suchého bukového dreva. Dnes ju nahradila elektrická pec, v ktorej sa vypaľuje za polovičný čas pri teplote od 950 do 1050 stupňov Celzia,“ hovorí J. Frank. Zrekonštruovať starý dom a urobiť v ňom hrnčiarske múzeum nebolo podľa majstra jednoduché a lacné: „Stálo ma to veľa finančných prostriedkov a námahy. Pri práci mi pomohla aj rodina a známi, za čo som im vďačný.“ Na záver dodáva: „Nie je to obyčajné múzeum, ale naopak živé hrnčiarske múzeum, v ktorom cítiť hrnčiarskeho ducha. Dá sa tu vidieť história a zároveň i súčasnosť hrnčiarskeho remesla. Návštevníci majú možnosť vyskúšať si fortieľ hrnčiarstva a vlastnými rukami si zhotoviť výrobok podľa vlastných predstáv.“ Hrnčiarske múzeum môžu záujemcovia navštíviť počas celého roka každý pracovný deň do šiestej hodiny podvečer na Štiavnickej ceste v Pukanci, kde zastihnú aj majstra Jána Franka. MARIÁN SABALA

Článok pokračuje pod video reklamou