Ráno som sa zobudila na zvonenie telefónu. Volal strýko, či počúvame rádio, že nás obsadili vojská Varšavskej zmluvy. Hneď sme zapli rádio a počúvali. Mali sme veľký strach, lebo môj brat bol na vojenskom cvičení v Prostějove a otec, ktorý bol riaditeľom stavebného učilišťa, kde sme mali aj služobný byt, bol na školení v Prešove. V tomto učilišti bol pán M. zamestnaný ako hospodár. Keď som v to ráno vyšla na chodbu, boli tam takmer všetci zamestnanci učilišťa: vychovávatelia, majstri odborného výcviku, administratívna pracovníčka... Rozprávali sme sa o správach v rádiu, o udalostiach, ktoré sa odohrávali a prečo k tomu došlo. Vtedy prišiel z kancelárie aj pán M. a povedal, že ide do Zvolena do Rempa (remeselnícke potreby) objednať pracovný odev pre učňov. Všetci ho prehovárali, aby nešiel. Veď počul v rádiu čo sa deje, že sú tu vojská. Na vybavenie montérok má ešte čas. Nedal si povedať, ešte sa smial, že to len tak rozprávajú. Žiaľ, ako som už spomenula, riaditeľ bol na školení a medzi prítomnými nebol nik, kto by mu cestu mohol oficiálne zakázať. Mohli ho len presviedčať. Ale pán M. sa zachoval presne podľa príslovia „Keď kocúr nie je doma...“
Moja mama robila s pani M. v závode Pleta. Cestou do práce sa zdôverila matke, že Ferko ide na motorke do Rempa, ale že berie aj dcéru, lebo jej sľúbil, že si urobia výlet. Ukáže jej Poprad a Svit-mesto, kde predtým pôsobil. Moja mamka na ňu naliehala, aby mu telefonovala a vzhľadom na danú situáciu zakázala ísť. Keď tak urobila, bolo neskoro, už boli na ceste.
Neskoro večer k nám prišiel hlavný majster s dvoma príslušníkmi VB. Oznámili nám, že pán M. je mŕtvy a manželka je v nemocnici. Povedali sme, že to nie je manželka, ale dcéra. Hlavný majster požiadal mamku, aby išla na noc do domu pani M., aby nebola sama. Ale ja mám ešte mladšiu sestru a mamka nás nechcela nechať v noci samé, preto navrhla, aby pani M. aj s najmladším synom prišli k nám. Všetky tri sme celú noc prebdeli, hľadali odpovede na otázky, prečo len išiel. Veď vedel, čo sa deje. Čo ho tam ťahalo, prečo bral dcéru? Pani M. stále dookola opakovala, že ona vie, že jej domov dovezú dve truhly, keď nerozoznali dievča od dospelej ženy.
V tú noc sa polnočným vlakom vrátil otec z Prešova. Školenie zrušili. Mal šťastie, že po príchode na autobusovú stanicu tam ešte stál autobus linky Prešov – Žarnovica. Vodič, ktorý bol zo Žarnovice sa vracal domov a cestujúcich zobral na ich vlastnú zodpovednosť. Z Hronskej Dúbravy do Banskej Štiavnice vlaky ešte premávali. Na druhú noc sa z vojenského cvičenia predčasne vrátil aj môj brat.
Najstarší syn pani M. bol na základnej vojenskej službe v Čáslavi a o tom, čo sa doma udialo, nič nevedel. Civilné telefónne linky ani telegraf nefungovali a preto môj brat navrhol, aby skúsili poslať telegrafickú správu cez vojenský útvar na Močiari. Osobne to dvaja vychovávatelia na Močiari vybavili a správu odoslali.
Bolo treba vybaviť úmrtný list a prevoz tela do Štiavnice. Túto povinnosť splnili majstri, môj otec a brat. Náčelník VB, ktorý túto nehodu vyšetroval, pochádzal zo Štefultova (miestna časť BŠ) a preto im vo všetkom vychádzal v ústrety. Vybavil dokumenty potrebné na prevoz a dokonca ich zaviedol na miesto tragédie.
Príbuzní pána M. prišli o niekoľko dní za mojím otcom s tým, aby potvrdil, že František išiel do Popradu na jeho príkaz a že to bol pracovný úraz. To však môj otec odmietol urobiť, pretože v tom čase bolo určené, kde sa aký materiál môže nakupovať. A stavebné učilište, ktoré patrilo štátnemu podniku Priemstav v Prievidzi, mohlo nakupovať len v Rempe vo Zvolene. Preto by v žiadnom prípade nevedel vysvetliť svojim nadriadeným, prečo poslal hospodára do Popradu. Okrem toho, pán M. vo Zvolene bol a objednávku vybavil. V prípade pracovného úrazu so smrteľnými následkami sa viedlo podrobné vyšetrovanie, takže okolnosti aj tak vyšli najavo. Otec sa napriek tomu snažil pomôcť, informoval sa u nadriadených, ako by to bolo možné urobiť. Dostal však odpoveď, že keby potvrdil, že pán M. išiel do Popradu na jeho príkaz, boli by mu zosobnené všetky náklady spojené s úmrtím. Okrem toho by bol prepustený zo zamestnania.
Pán M. sa nasťahoval s rodinou do domu, ktorý ešte nebol dokončený. Chýbali vonkajšie omietky brizolitom. Po jeho smrti majstri spolu s učňami urobili brigádu a dom obhodili. Takže „domáci“ urobili všetko pre to, aby nešťastiu zabránili a keď sa im to nepodarilo, aby aspoň zmiernili jeho následky.
Erika Jányová
rod. Osvaldová
Banská Štiavnica
