Článok pokračuje pod video reklamou
Namiesto herca technik
„Nie som žiadny herec, ale kedysi, keď som študoval v Kremnici, prišli do školy filmári z Prahy. Nafotografovali si ma a keď som zmaturoval, napísali mi list, že by som mohol u nich študovať. Ale otec mi vtedy povedal: Synu, čo chceš robiť komedianta? Tak som tam nešiel,“ zaspomínal si na prvý kontakt s filmármi ujo Bohuš.
Nakoniec vyštudoval elektrotechnický odbor v Bratislave. Počas štúdií chodil spievať do filharmonického zboru a dokonca bol komparzistom v divadelnej hre Surovô drevo, ktorá sa odohrávala na doskách Slovenského národného divadla. „Okrem toho sme v Starej Kremničke s nebohým bratom, ktorý zahynul v Tatrách, zvykli režírovať dve-tri divadelné predstavenia do roka...,“ hovorí o tom, že k herectvu nemal nikdy ďaleko. Ale, že si na reklamu poisťovne vyberie francúzsky režisér práve jeho, na to ani nepomyslel. Zvlášť, keď sa kastingu v Prahe zúčastnili aj piati českí herci.
Natáčali na mrakodrape
„Do Johannesburgu, kde sa reklama natáčala, sme leteli koncom februára. Let z Frankfurtu trval desať a pol hodiny. A tam sme za tri dni dali reklamu dohromady,“ ľutuje pominuteľnosť času. „Celý dej sa odohrával v mrakodrape na Mandela square. Najprv nás vyviezli na 57. poschodie, lebo režisér potreboval mať oblaky. Aj lavičku dali hore na mrakodrap, aby mali potrebné pozadie. Nesmeli sme byť opálení, mali sme prísne zakázané plávať vonku. Režisér povedal, že ak budeme čo len trošku priškvrknutí slnkom, tak si zoberú domorodcov,“ spomína s úsmevom. Výlet, ako nazval pracovnú cestu, bol pre neho nanajvýš zaujímavý. „Nejako finančne som sa však nenachystal, netušil som, že sa tam napríklad dajú takmer o polovicu lacnejšie nakupovať diamanty. Pritom v každom obchode s drahokamami stál chlap so samopalom, ktorý to tam vartoval,“ opisuje „bezpečnostný systém“ Juhoafričanov.
Nehrajte, hercov mám dosť
Režisér potreboval, aby sa ujo Bohuš pred kamerou optimisticky usmieval. „V tom bol problém. Ja sa poväčšine usmievam, veď svoj život prežívam najmä medzi mladými ľuďmi. Podľa režiséra som sa však usmieval až príliš. Povedal: Nehrajte mi to tu. Hercov mám, koľko chcem. Potrebujem, aby ste to urobili prirodzene... Až neskoršie pochopil, že nič nehrám, že som stále taký,“ hovorí Bohuš Hanzel, samozrejme, s neodmysliteľným úsmevom. Kým on svoju časť odpózoval raz-dva, jeho reklamný syn si to zopakoval mnohonásobne. „Režiséra sa všetci báli, je povestný svojou precíznosťou,“ dodáva.
Leto vo februári
V čase natáčania reklamy panovalo v južnom cípe Afriky letné obdobie. „Teplota vzduchu bola okolo 35 stupňov Celzia, dala sa celkom dobre zniesť. Horšie bolo, že tam už tri mesiace nepadla ani kvapka vody. Napriek tomu sa tam všetko zelenalo. Rastliny a stromy museli polievať viackrát za deň, inak by vyschli,“ približuje zvláštnosti čierneho kontinentu.
„Ubytovaní sme boli v špičkovom hoteli pavilónového typu. Snáď 20 pavilónov bolo zasadených do obrovského, strmého svahu, pričom každý pavilón mal svoj bazén. Čudoval som sa, že z nich voda nevytečie,“ krúti s úsmevom hlavou. Nadmieru spokojný bol aj so stravou. „Bola mimoriadne dobrá. Mám veľmi rád ryby, preto som sa už dopredu tešil, že idem k moru. Pripravovali ich fantasticky, jedol by som ich každý deň,“ priznáva a zároveň vyzdvihuje aj perfektnú obsluhu.
Všetci doňho vrážali
Časť reklamného šotu sa natáčala aj na prechodoch pre chodcov. „Preháňali nás po nich, ale keď som cez ne prechádzal ja, stále som do niekoho vrážal,“ spomína s úsmevom. „Všimol som si síce, že autá jazdia po ľavej strane, ale ani mi nenapadlo, že aj chodci budú cez prechody chodiť po opačnej strane. Sú naozaj disciplinovaní. Vidieť na nich vplyv anglického pôsobenia.
V mladosti bol horolezcom
Bohuš Hanzel strávil časť svojho pracovného života na ministerstve výstavby a techniky, kde mal na starosti výstavbu atómových elektrární. „Mohol som tam hrať len druhú ligu, nemal som totiž červenú knižku. Vydržal som to päť rokov,“ vysvetľuje. Niekoľkonásobne dlhšie vydržal na elektrofakulte, kde učil budúcich elektrotechnikov.
Konzultačné strediská boli v Zlíne, Novákoch, Bystrici, no najradšej chodil učiť do Svitu. „Vtedy som sa ešte aktívne venoval horolezectvu, bol som na Kaukaze, aj v Alpách, ale najradšej som liezol v Tatrách. Zo Svitu k horolezeckým stenám to bolo na skok,“ vysvetľuje. Žiaľ, zradné veľhory si vyžiadali krutú daň, keď v nich zahynul pri lezení jeho mladší brat.
Dnes je záhradkárom
Aj keď má ujo Bohuš v Bratislave dva byty, momentálne žije v Žiari nad Hronom. V rodnej Starej Kremničke mu zostala už len záhrada, ktorej venuje všetok voľný čas. „Pestujem v nej všeličo, napríklad aj čínsku kapustu. Je lepšia ako šalát. Len si ju pocukrujem, osolím, pokvapkám citrónom a zjem,“ prezrádza svoj obľúbený recept na osviežujúci zeleninový šalát. „Sadím si aj zemiaky. Mám jednu vynikajúcu sadbu, ktorú si dali Holanďania vypestovať v Maďarsku. Sú ružové a nemajú nijakú rapavosť. Guláš s inými zemiakmi si už ani neviem predstaviť.“ Do Kremničky nechodí na aute, ani autobusom, ale zásadne na bicykli.
ALENA BARTÓKOVÁ
