Zákernou a prudko jedovatou muchotrávkou je muchotrávka hľuznatá. Otrava touto hubou končí zväčša smrťou. Dá sa zmýliť s chutnou bedľou jedlou, s muchotrávkou červenkastou, prípadne s pečiarkami, samozrejme, pri nepozornosti hubára. Ich podobnosť je v hlúbiku, ktorý má tiež prsteň a vyrastá z bieleho vajíčka. Klobúk je buď úplne biely, alebo sfarbený do zelena, podobne ako aj hlúbik. Od bedle a muchotrávky červenkastej sa tiež odlišuje charakteristickou vôňou, ktorá pripomína surové zemiaky.
K najčastejšiemu zmýleniu môže dôjsť ešte v štádiu začiatku rastu muchotrávky hľuznatej, keď sa dosť podobá na muchotrávku červenkastú. Tá však po odrezaní spodnej časti hlúbika (koreňa) výrazne zružovie, podobne ako aj nalomený klobúk. K omylu by rozhodne nemalo dôjsť pri jedovatých muchotrávkach tigrovaných a čer-vených s klobúkom výrazne sfarbeným do červena či červeno-hneda, s bielymi bodkami.
Muchotrávka červenkastá má pologuľatý dužinatý klobúk, ktorý sa neskôr rozprestrie a je sfarbený do červeno-hneda. Je pochúťkou nielen pre gurmánov, ale aj pre slimákov. Rastie po celý rok v lese, alebo na jeho okraji, neraz v skupi-nách.
Pripravuje sa rôznym spôsobom, podobne ako bedľa. Gurmáni tvrdia, že najlepšie chutí pripravená ako perkelt.
Naozajstnou „dámou“ medzi muchotrávkami je muchotrávka cisárska, ktorá je v zozname chránených húb a nemala by sa zbierať. Je skutočnou okrasou prírody. Dužina červeného klobúka (bez bielych bodiek) je sfarbená do žlta, podobne ako hlúbik. Má vynikajúcu chuť a vonia po orgováne. V minu-losti bola pochúťkou v kuchyni starých Rimanov.
JOZEF RUSŇÁK
