V hustom šere sa na dvoch komínoch dali vidieť len matné siluety kaplnky s vežičkou v obrátenej polohe.
Diaprojektor čarodejníc?
Keďže ide o časť kaštieľa, ktorá nie je prístupná širokej verejnosti, mnohí ani nevedia, aké tajomstvo povala skrýva. Kým sa nevysvetlila jeho záhada, šuškalo sa, že na padláši pôsobia nadprirodzené sily. Podaktorí dokonca tvrdili, že prevrátené obrazy sú zobrazované diaprojektorom čarodejníc.
Camera obscura
Ako sme sa dozvedeli z písomných materiálov Oľgy Kuchtovej, pracovníčky svätoantonského múzea, farebné obrazy sú dielom ľudského umu, využívajúceho zákonitosti perspektívy, ktoré boli dovedené k dokonalosti zostrojením tzv. camery obscury. Pôvodne to bola tmavá skrinka s malým otvorom, cez ktorý dopadal na protiľahlú stenu zväzok lúčov, pričom na nej vytváral prevrátený obraz predmetov nachádzajúcich sa pred otvorom.
Princíp známy desať storočí
Jav objektívneho snímania je známy už od 11. storočia. Poznal ho už aj Aristoteles, v 13. storočí ho opísal Bacon. Prakticky sa však uplatnil až v období vrcholnej renesancie, keď význam a konštrukciu camery obscury opísal Leonardo da Vinci. Prenosnú funkčnú kameru zhotovil v roku 1679 Robert Hoofe. Pomocou camery obscury napríklad Arabi pozorovali zatmenie slnka a slnečné škvrny bez toho, aby sa naň museli priamo pozerať.
Metóda prepracovaná maliarmi
Perspektívu ako metódu zobrazovania podrobne prepracovali maliari 15. až 17. storočia. K najvýznamnejším patrí Paolo Uccello. Architekt Leo Battista Albertti (1404 - 1472) popisuje použitie farebnej štvorcovej siete vtkanej do riedkej priehľadnej tkaniny napnutej v ráme. Ten je umiestnený medzi zobrazovaný predmet a oko. Podobnú sieť mal predkreslenú na plátne. Naň preniesol priemet bodov, ako sa mu javil pri pozorovaní predmetu cez vtkanú mriežku.
Kamerou je celá povala
Iná situácia vznikne, keď svetlo môže na tienidlo dopadať len malým otvorom v čele komory, čo je aj prípad svätoantonského kaštieľa. Komorou alebo kamerou je vlastne celá povala, tienidlom sú na bielo natreté komíny a dierkou kamery sú malé okrúhle a štvorcové otvory v drevených strešných vikieroch. Z celého trsu svetelných lúčov dopadne na komín len jeden jediný premietací lúč. Vďaka tejto selekcii nie sú komíny osvetlené scénou rovnomerne, ale zobrazujú sa len separované obrazy jednotlivých predmetov (tympanón, okná, vežička). Vytvorený obraz má geometrický vzťah k snímanému predmetu. Hovoríme o stredovom premietaní a vzniknuté zobrazenie sa označuje ako perspektíva scény.
Žiadna náhoda, ale úmysel
Dnes už je jasné, že v kaštieli nepôsobia duchovia a nie sú to ani strašidelné obrazy z diaprojektoru čarodejníc. Ide o vedomé vytvorenie rovinného obrazu trojrozmernej scény objektívnou metódou. Dokazovať, že ide o konštrukčný zámer rozhodne nie je potrebné, lebo je nespochybiteľné, že nejde o žiadnu náhodu. Pracovníci múzea sú presvedčení, že túto metódu poznali a dômyselne využili aj projektant a staviteľ kaštieľa. Zatiaľ sa však nevie, či tento zaujímavý efekt bol zámerom pri výstavbe v štyridsiatych rokoch 18. storočia, alebo až pri rekonštrukcii v 19. storočí. Odpoveď na túto otázku by mohlo poskytnúť dôkladné štúdium rodového archívu Koháry - Coburg. Znamenalo by to však prelúskať sa niekoľkými kilome-trami archívnych materiálov, ale ani vtedy by nebolo ešte isté, či sa zmienka o tomto konštrukčnom zámere určite nájde.
V každom prípade ide o mimoriadnu zriedkavosť, ktorá sa pravdepodobne na Slovensku nikde inde nenachádza.
Z písomných materiálov Oľgy Kuchtovej pripravila
ALENA BARTÓKOVÁ
