Svoje umenie sa zápas čo zápas pokúšajú divákom na Slovensku predviesť Mladen Gambiroža i Marko Samanovič. Balkánsku dvojicu však skvele dopĺňa Dragan Ristanovič, ktorý má taktiež balkánske korene. Legionár, ktorý prišiel do Levíc pred začiatkom tejto sezóny z bratislavského Interu, je z tejto trojice fanúšikom basketbalu asi najznámejší. Ostrieľaný veterán, ktorý má skúseností na rozdávanie, patrí k elitným hráčom klubu i celej extraligy. S Draganom Ristanovičom sme sa pozhováPôsobíte na Slovensku už pomerne dlho. Slovensko tak môžete pokojne považovať za druhú domovinu.
Spomeniete si ešte na to, ako ste sa dostali k myšlienke spojiť svoju basketbalovú kariéru so Slovenskom?
- Bolo to už veru pekne dávno. Môj príchod na Slovensko sa zrodil v roku 1996, kedy som obliekal dres Baníka Prievidza. V týchto časoch som ešte nemal žiadneho agenta, angažmány som si zháňal prakticky sám. Raz sa ma môj dobrý kamarát zo Srbska opýtal, či by som šiel skúsiť hrať na Slovensko a ja som si povedal, že prečo nie. Usúdil som, že je najvyšší čas opustiť domovinu a okúsiť legionársky chlebík. A tak som sa dostal do Prievidze. Po jeden a pol ročnom pôsobení na hornej Nitre som sa začiatkom roku 1998 presťahoval do Pezinka. Na pôsobenie v Pezinku mám krásne spomienky. Boli to krásne časy. Vyhrávali sme jeden titul za druhým. Na Slovensku sme v tomto období prakticky nemali konkurenciu. Navyše sme získali aj československý pohár. A od týchto rokov pôsobím prakticky nepretržite na Slovensku.
Takže na slovenských palubovkách sa pohybujete už 11 rokov!
- Nuž, je to tak. Na legionára je 11 rokov skutočne parádne číslo.
Načo ste si museli po príchode na Slovensko zvyknúť? V čom bol život u nás iný ako ten v Srbsku?
- Samozrejme, rozdiely som pociťoval. Život na Slovensku bol predsa len trošku iný ako u nás doma. Napríklad, keď som pôsobil v Prievidzi, tak prakticky už po 20. hodine sa nedalo skoro nikam vyraziť, kým doma sme boli zvyknutý vyjsť si do mesta aj okolo desiatej hodiny večer a zabaviť sa. Neskôr sa to značne zlepšilo. Zo začiatku ma podporovala rodina, ktorá pomerne rýchlo prišla za mnou. Na všetko sa dalo po čase zvyknúť, či už na jazyk ale i jedlo, ktoré bolo odlišné. Pomohlo mi aj to, že srbština a slovenčina nie sú až tak vzdialené jazyky.
Pred príchodom do Levíc ste obliekali dres Interu Bratislava. So sezónou ste boli zrejme spokojný, nakoľko ste s tímom z Pasienkov dokráčali až do finále ligy.
- Áno, musím povedať, že to bola vskutku vydarená sezóna. Viacerí hráči podávali počas sezóny stabilne kvalitné výkony a doputovali sme až do finále. Prostredie i podmienky boli na Interi na veľmi dobrej úrovni. Škoda, že sme nezískali titul.
Ako sa skúsený borec ako vy dostane do Levíc?
- Môj prechod do Levíc bol pomerne jednoduchý. Trávil som dovolenku doma v Srbsku a z nenazdajky prišla ponuka hrať za Levice. Keďže som bol voľný hráč, dlho som neváhal. Už z predchádzajúcej sezóny som totiž vedel, že vedenie levického klubu chce dať dokopy mužstvo, ktoré bude útočiť na najvyššie priečky a tak sa aj stalo. Do tímu prišli viacerí odchovanci Levíc z okolitých klubov ako Pohanka, Jurík či Klein. Ostali i viacerí ťahúni ako Krkoš či Lutovský. Podmienky v Leviciach sú dobré, opakujem, nebolo nad čím uvažovať. Chcel som si ešte zahrať v ambicióznom klube.
Aké vaše osobné plány a predsavzatia do budúcna?
- Mám na krku štyridsiatku a tento ročník môže byť môj posledný. V Srbsku som nedávno ukončil trénerskú školu, takže v budúcnosti by som sa chcel vydať na trénerskú dráhu, alebo pracovať niekde v štruktúrach basketbalového klubu. Jedno však môžem povedať naisto, pri baskete chcem zotrvať celý život.ĽUBOŠ RÁC
rali na viaceré, nielen basketbalové témy.
