Článok pokračuje pod video reklamou
Majiteľ schátralej nehnuteľnosti im dovolil vrátiť sa na pár mesiacov späť. V stredu podpísali nové nájomné zmluvy, na základe ktorých môžu v dome zostať do konca apríla.
... a potom bude koniec
Keď sme prichádzali k Zelenému domu, ktorý tak pomenovali Kremničania podľa pôvodnej maľovky, už z diaľky sme videli jeho obyvateľov vynášať von nábytok. Žeby si tak rýchlo našli náhradné bývanie a sťahovali sa preč? Z omylu nás vyviedol postarší Róm, ktorý nabrúsenou sekerou rázne zaťal do drevenej skrine. „Dala som mu porúbať sekretár, aby som si mohla zakúriť,“ vysvetlila nám jedna z nájomníčok, očividne sa trasúca od zimy. Ďalším prizerajúcim sa na dielo skazy nebolo veľmi do reči. Až keď zo skrine zostala len kopa triesok, obrátili svoju pozornosť na nás. „Sami si máme hľadať bývanie. Všetci o nás vedia, ale nič sa nedeje,“ bezradne rozhodí rukami mladá matka štyroch detí. „Môžeme tu byť do apríla... a potom bude koniec.“
U Aurélii
V Zelenom dome sú štyri byty. Hneď na prízemí žije aj Rómka Aurélia Urblíková so svojím nerómskym invalidným manželom. Ako jediní si nájomné poctivo platili, pri surovom vysťahovávaní však obišli najhoršie. „Veď sa poďte pozrieť,“ pozýva nás do tmavých útrob domu. „Tu mi nezostalo nič. Všetko zdemolovali, ešte aj platne zo sporáka mi vyhodili. Nemôžem tu ani variť, ani kúriť.“ Len z jej slov vytušíme, že ide o kuchyňu. „Tu som mala kuchynskú linku, stôl, váľandu, všetko vyšlo navnivoč,“ zadržiava slzy bezmocnosti. V ponurej a príšerne studenej miestnosti dnes stojí len chladnička a varič, ktoré jej požičali dobrí ľudia. Pod plafónom zavesená vypraná bielizeň asi skôr splesnie, ako uschne.
Škodu spôsobil nezistený páchateľ!
Vchádzame do ďalšej miestnosti, pôvodne obývačky. Dnes slúži ako kuchyňa, spálňa i obývacia izba. Na posteli sedí jej invalidný partner. Po dvoch mozgových porážkach je spolovice ochrnutý. Už vyše roka nechodí, nerozpráva, vyžaduje si celodennú opateru.
Aurélia nám podrobne opisuje situáciu spred niekoľkých dní, keď k nim bez akéhokoľvek upozornenia vtrhli esbeeskári. Roz-tvorili okná a všetko, čo bolo v miestnostiach, vyhádzali von. „Zostal mi tu len tento sprostý koberec,“ ukáže na podlahu. „Mala som tu nábytkovú stenu za dvadsaťdvatisíc, rok sme ju používali...“ Keď si esbeeskári urobili svoju „prácu“, okná na celom byte zvonku dôkladne zaklincovali. Izbu môže vetrať len cez rozbitú tabuľku skla. „Celý incident som bola nahlásiť na polícii, uznali mi škodu za pätnásťtisíc,“ podáva nám do rúk zápis. Neveríme vlastným očiam, keď sa dočítame, že škodu jej spôsobil nezistený páchateľ. „Vôbec tam nie je to, čo som hovorila,“ dodáva.
Vyhodili aj manželove lieky
Pri násilnom „vysťahovaní“ vyleteli cez okno aj manželove lieky. „Potrebuje ich, ale opatrovateľské dostanem až sedemnásteho. Za čo mu ich mám kúpiť?“ pýta sa bezradne. „Po zásahu skolaboval, bola u nás záchranka,“ ukazuje lekársku správu. Ako naznačila, obaja žijú len z príspevku, ktorý dostáva na invalidného partnera. Mesačne platili za nájom okolo tisícštyristo korún, ďalších vyše šesťsto išlo na elektriku, tisícka na lieky. Zvyšok im musel postačiť na celý mesiac. Podľa novej nájomnej zmluvy, platnej do 30. apríla 2008, budú musieť platiť ešte aj päťsto korún za služby spojené s bývaním. V ich prípade ide len o dodávky pitnej vody, v dome nie je vykurovanie.
Žijú z milodarov
Dnes z pomerne veľkého dvojizbového bytu s príslušenstvom môžu používať len jednu izbu. Sú v nej skrine, dve postele, stôl, stoličky, toaletný stolík a neodmysliteľný televízor. V skriniach má naukladané oblečenie, posteľnú bielizeň, deky, nevybalené uteráky. „To všetko nám darovali dobrí ľudia z fary a mesta. Keby však nebolo pána Hera (poslanec mestského zastupiteľstva zaoberajúci sa rómskymi otázkami), tak neviem, čo by s nami bolo. Aj nové hrnce nám doniesli, aby som mala v čom variť,“ hovorí s vďakou. Ako vzápätí dodáva, občas im dobrí ľudia prinesú potraviny. „Aj v nedeľu nám jeden pán doniesol mäso. Nepoznám ho, nikdy som ho nevidela. Nemôžem ani uveriť, koľko ľudí nám nezištne pomáha.“
Bojím sa apríla
Aurélia býva v dome už osemnásť rokov. Nemá ani potuchy, čo s nimi bude po skončení nájomnej zmluvy. „Z toho mám najväčší strach. Bojím sa apríla. Kde s manželom pôjdeme? S takým postihnutým... Ani topánky nemáme,“ dodáva prostoducho.
ALENA BARTÓKOVÁ
