Pred tromi storočiami tu zbožní veriaci vybudovali krížovú cestu ukončenú Kostolom sv. kríža. Pôvodne pozostávala zo sied-mich kaplniek. Každá predstavovala dve zastavenia krížovej cesty, čo potvrdzuje banská mapa. Postupne, do konca 19. storočia, bolo pristavaných ďalších päť kaplniek na celkový počet dvanásť. Trvalo ďalších sto rokov, kým sa vybudovali posledné dve kaplnky. Dnes, po troch storočiach od prvej písomnej zmienky o kremnickej kalvárii, je krížová cesta konečne kompletná. Zásluhu na tom má Kremničan Milan Rybársky, ktorý sa o túto dominantu mesta začal zaujímať ako súkromná osoba.
Obnovu prerušili augustové udalosti
„Prvý pokus naštartovať proces revitalizácie kaplniek a kostola som urobil ešte v roku 1968. Ako poslanec vtedajšieho miestneho národného výboru som podal návrh, aby sa opravili rozpadávajúce sa striešky kaplniek, na niektorých bolo treba urobiť menšie opravy muriva,“ vracia sa do minulosti Milan Rybársky. S návrhom uspel, dokonca cirkev kúpila aj potrebný materiál na obnovu kaplniek, k realizácii však z neznámych dôvodov nedošlo. Augustové udalosti a následný vývoj spoločnosti zamrazili akékoľvek ďalšie pokusy zachrániť kresťanské objekty na celých dvadsaťpäť rokov. Zub času spravil svoje, z dvanástich kaplniek zostali len tri ako-tak zachované, kostol znázorňovali už len rozpadávajúce sa obvodové múry.
„V roku 1993 som sa znovu podujal na záchranu tejto historickej pamiatky,“ pokračuje Rybársky. „Oslovil som vtedajšieho ministra hospodárstva Ľudovíta Černáka, nakoniec, boli sme susedia. Povedal, že kým tam mesto nepostaví dve - tri kaplnky, nemôže mi pomôcť. Ak by sa však postavili, garantoval mi, že zafinancuje výstavbu ďalších jedenástich kaplniek a kostola. Vyzeralo to veľmi nádejne.“ Aby však mesto mohlo financovať prvé kaplnky, musel sa vytvoriť fond na obnovu kaplniek a kostola pri mestskom zastupiteľstve. „Mňa ustanovili za jednateľa s podmienkou, že sám si musím zháňať peniaze a zabezpečiť všetky práce. Obišiel som množstvo sponzorov. Trvalo celý rok, kým som zohnal 180-tisíc korún, z ktorých sa v roku 1995 postavili prvé tri kaplnky. Žiaľ, v tom čase bol už Černák odvolaný,“ približuje nečakaný škrt cez rozpočet. Neostalo mu nič iné, len hľadať iné zdroje.
„Celé tri roky trvalo, kým sa mi podarilo zohnať ďalšie peniaze. V Banskej Štiavnici som sa náhodne stretol s bývalým kremnickým veľprepoštom Emanuelom Schubertom. Porozprával som mu o svojom trápení. O niekoľko dní mi zavolal, že mi dá peniaze pod podmienkou, že ho ako darcu nebudem nikde uvádzať. Kým žil, mlčal som, ale dnes je už čas sa mu verejne poďakovať. Z jeho peňazí (160-tisíc) som postavil ďalšie tri kaplnky,“ vysvetľuje Rybársky. Zvyšné peniaze sa mu podarilo zohnať až z eurofondov, ale to sa už pôvodný fond na obnovu kaplniek pretransformoval na občianske združenie Kalvária, ktorému dodnes predsedá. Zo získaných peňazí sa obnovili pôvodné kaplnky, kostol, opravil sa pomník Františka Lotrinského a vybudovala sa vyhliadková terasa. Stále však chýbali dve kaplnky, ktoré neboli nikdy postavené.
Posledné kaplnky postavili z rezervy predsedu vlády
„Peniaze došli a už som si myslel, že ani mne sa nepodarí dostavať celú krížovú cestu. Až štyri či päť mesiacov pred ukončením sa našiel jediný sponzor zo 14 oslovených. Bol to bývalý premiér Mikuláš Dzurinda, ktorý nám poskytol finančný dar z rezervy predsedu vlády. A tak je konečne krížová cesta prvýkrát kompletná od roku 1734,“ dodáva hrdo Milan Rybársky. V polovičke septembra tohto roku sa na kalvárii konalo slávnostné požehnanie zvona a krížovej cesty.
Celá záchrana kalvárie však nebola len o peniazoch, hoci tie robili Rybárskemu najväčšie vrásky. „Od roku 1967 sa prestalo s kosením kopca. Nový richtár to zakázal. Keď som začal s obnovou kalvárie, rok a pol som tam chodil s nezamestnanými prekliesňovať chodník. Všetko bolo zarastené, chodníčky ku kaplnkám a kostolu už prakticky neexistovali. Rozšírili sme ich na dva metre,“ vysvetľuje. Kalvária však začala chátrať už oveľa skôr. S chodením na krížovú cestu sa totiž z vôle vtedajších mocipánov prestalo už v roku 1952. Dovtedy sem veriaci chodili minimálne dvakrát do roka. Mnohí cestu od prvej kaplnky až ku kostolu prešli kolenačky. Keď kostol v roku 1977 vyhorel, bolo zakázaná akákoľvek snaha ho obnoviť alebo aspoň provizórne ho prekryť. Na holé múry pršalo, vplyvom počasia sa začali rozpadávať. Združeniu sa podarilo zachrániť spodok pôvodného kostola, na ktorom vybudovali nový. „Dielo skazy zavŕšili deti, ktoré založili oheň na drevenom chóre,“ hovorí Rybársky o vzniku požiaru. „Traja z nich boli vnuci vysokopostavených straníckych funkcionárov, takže vyšetrovanie bolo v začiatkoch zastavené. Záver znel, že bola spôsobené škoda 34 tisíc a cirkev si má sama vymáhať náhradu škody od rodičov...“
Štrnásť rokov života
V súčasnosti sa združenie Kalvária uchádza o ďalšie granty, pomocou ktorých chce upraviť a zrevitalizovať zeleň na kopci. Preriedením a presvetlením stromov chce odhaliť nádherné výhľady na Kremnicu a okolie. V budúcom roku by mali byť pred kostolom osadené tri nové drevené kríže v pôvodnej veľkosti s korpusom ukrižovaného Krista. Raritou je, že podľa dostupných materiálov boli a asi aj budú jediné na Slovensku s rôznymi výškami. Na kalváriách sa totiž zvyčajne stavajú kríže rovnako vysoké, prípadne stredný prevyšuje rovnako vysoké bočné kríže. A keď sme už pri raritách, ďalšou je zvon, ktorý odlial Michal Trvalec zo Žarnovickej Huty. Na zvone je umiestnený symbol ukrižovania Krista s vrchmi predstavujúcimi Slovensko. Tento motív bol prvýkrát použitý na zvone kostola Svätej rodiny v Petržalke, konsekrovaného pri poslednej návšteve pápeža Jána Pavla II. na Slovensku. Motív bol dodaný z Ríma a druhýkrát bol použitý pri odlievaní kremnického zvona.
Po zlých skúsenostiach z minulosti nechce záchranca kalvárie nechať nič na náhodu. Vzácne pôvodné obrazy z kaplniek, znázornené na zinkovom plechu a zarámované v masívnych rá- moch z dubového dreva, radšej odložili do depozitu. „Do obnovených kaplniek sme sa ich báli umiestniť, aby ich niekto neukradol. Preto sme dali umeleckej škole vyrobiť repliky. A aby sa neopakovali chyby minulosti, kostol bude napojený na kamerový systém ochrany. Chrániť pred vandalmi ho bude aj bezpečnostný zámok na dverách,“ dodáva Milan Rybársky, ktorý obnove kalvárie nezištne venoval celých štrnásť rokov svojho života. Najväčšou odmenou sú pre neho vďační veriaci, ktorí ho ešte aj dnes pristavia a poďakujú mu. Zaujímavé je, že celú katolícku kalváriu nakoniec zachraňoval človek s evanjelickým vyznaním.
ALENA BARTÓKOVÁ
