Do bývalého Československa prišiel pred viac ako dvadsiatimi rokmi. Bolo to v čase, keď tu vládla tvrdá totalita a vo vtedajšom východnom bloku bol zaznamenaný veľký príliv vietnamských občanov. V uliciach sme ich vtedy začali registrovať aj vďaka babetám, na ktorých sa mnohí z nich vyvážali. Okrem toho si ich spájame aj s „digitálkami“. Boli našimi výhradnými dodávateľmi tohto „hitu“.
Československo mu vybral štát
Nghe Nguyen, ktorého kamaráti kvôli ľahšej výslovnosti volajú Sony, sa dostal do Ostravy ako študent metalurgie. „Nemali sme možnosť vybrať si krajinu, v ktorej sme chceli študovať. Určoval nám to štát. Okrem Československa nás posielali do krajín Sovietskeho zväzu, Bulharska, Poľska... No som rád, že som sa dostal práve sem,“ priznáva. Bol šťastný, že mohol využiť príležitosť študovať v cudzine. Rozlúčil sa preto so svojimi rodičmi, šiestimi súrodencami a s rodným mestom. „Rozlohou je približne také veľké ako Žiar, len tam žije oveľa viac ľudí,“ smeje sa.
Videl umierať ľudí
V spojitosti s Vietnamom má mnoho spomienok. Jednou z nich je aj vojna, ktorú proti tejto krajine viedli Američania. Na vlastné oči videl umierať ľudí. „Bol som vtedy malý školák. Počas vyučovania sme často museli utekať do úkrytu. Bombardovanie bolo bežnou záležitosťou, nálety lietadiel spôsobovali veľký hluk. Ale strach som nemal. Vzhľadom na vek som si vôbec neuvedomoval vážnosť celej situácie. Pani učiteľka nám povedala, že sa musíme schovávať a my sme tak robili. Deti takéto riziko jednoducho nechápu,“ zaloví v pamäti a pripomenie si hmlisté spomienky na vojnové časy.
Na Štedrý deň v škole
Už pred svojím príchodom do Československa sa učil základy češtiny, no napriek tomu mal s dorozumievaním problém. Preto sa prvý rok venoval len spoznávaniu tohto jazyka. Popritom sa zoznamoval s no– vým prostredím. „Najviac ma prekvapil sneh, ten som dovtedy nikdy nevidel. Páčilo sa mi, keď husto snežilo. A spoznal som aj príjemných ľudí,“ podotkne. Vianoce tiež prvýkrát zakúsil až v Čechách. Dovtedy ani netušil, že také niečo existuje. „U nás je väčšina ľudí bez vierovyznania. Sme skrátka ateisti. Tento sviatok oslavujú len kresťania, ktorých je vo Vietname veľmi málo. Štedrý deň je tam úplne obyčajný. Ľudia chodia do práce a deti do škôl. Ale Nový rok oslavujeme veľkolepo, so všetkým, čo k tomu patrí. Nechýba ohňostroj, petardy, ani vzájomná výmena darčekov,“ charakterizuje zvyky vo svojej domovine. Za dvadsať rokov, čo žije mimo nej, sa vraj veľa zmenilo. „Predtým bolo na nás uvalené embargo, všade vládla chudoba. No teraz tam prichádza veľa zahraničných investorov, životná úroveň stúpa,“ hovorí o komunistickom Vietname.
V Československu bol svedkom prevratu, do štrajkov počas nežnej revolúcie sa však nezapájal. „Naše veľvyslanectvo nám dalo inštrukcie, aby sme tam nechodili. Povedali nám, že to nie je náš problém. Ale tešili sme sa z toho.“
Cítil diskrimináciu
Keď ukončil štúdium, rozhodol sa v Ostrave zostať. Spoznal tam aj svoju vietnamskú manželku, ktorú mu predstavil kamarát. Na svadbe sa zúčastnilo 200 hostí, v prevažnej väčšine ich rodáci. Veď Vietnamci sa pohybujú najmä vo svojej komunite, priateľstvá s domáci– mi sú skôr výnimkou.
Po rokoch strávených v Čechách sa manželia presťahovali na Slovensko. „Nedokázal som sa tam presadiť, cítil som miernu diskrimináciu. Nemali sme šancu nájsť si zamestnanie. U vás je to lepšie, aj ľudia sú priateľskejší. A mám tu výhodnejšie podmienky pre moje podnikateľské aktivity,“ prezradí dôvod presídlenia.
S manželkou má tri deti, ktoré momentálne bývajú vo Vietname. „No zostanú tam len dovtedy, kým si v Žiari nevytvoríme poriadne zázemie. Zatiaľ sa o ne stará moja sestra. Táto situácia je len dočasná, manželka je štyri mesiace v roku s nimi,“ hovorí presvedčivo. Tvrdí, že svojim deťom chce dopriať lepšiu budúcnosť a u nás má väčšiu šancu ponúknuť im ju.
Uzavretá nátura
Sony má mnohých kamarátov, ktorí sa oženili so Slovenkami. „Jedným z nich je aj otec Romany Vang Dhanovej, ktorá účinkovala v televíznej tanečnej súťaži. Je to veľmi milé dievča. Jej mama pracuje v mojom krupinskom obchode,“ usmieva sa. Myslí si, že zmiešané rodiny fungujú tak ako ostatné. Samozrejme, prejavujú sa rozdielne mentality, ale nič nie je neprekonateľné. Slováci sú podľa neho otvorenejší, naopak, prejavom vietnamskej nátury je uzavretosť. „Okrem toho, stále pracujeme. Na nič nemáme čas, žiadne záľuby, oddych, dovolenka...,“ povzdychne si.
Návrat
Aby trochu zmiernil smútok za rodinou, každý týždeň telefonuje svojim deťom a rodičom. Jednoducho potrebuje počuť ich hlasy, aspoň takto si chce vynahradiť ich neprítomnosť. V týchto dňoch sa už nevie dočkať príchodu manželky, ktorá po dlhých mesiacoch opäť zavíta na Slovensko. „Táto krajina je mojím druhým domovom, ale raz sa chcem určite do Vietnamu vrátiť natrvalo,“ uzavrel.
EVA ŠTENCLOVÁ