Slameníkovi vyšla kniha,ktorú písal dvadsať rokov

Knihu napísal už pred dvadsiatimi rokmi. „Urobil som tam nejaké úpravy a v októbri tohto roka konečne uzrela svetlo sveta,“ hovorí. K jej napísaniu ho inšpirovali zážitky z vlastného života. „Som starý sedliak. Zo Štálov som sa nikdy nepohol, žijem tu už 75 rokov. Preto tu poznám každý kameň, strom, aj každého človeka. K pozemkom prechovávam silné puto, som na ne zaťažený,“ pokračuje.

Odolali silnému tlaku
Publikované dielo je prierezom sedliackeho dvora počas jedného ľudského života. Časť je venovaná socializácii Štálov. „Ja, moja žena, rodičia a svokrovci sme nikdy nepodpísali odovzdanie pôdy. Ten tlak bol na každého iný. Na nás, čo sme mali nad desať hektárov, bol najväčší. Je zázrak, že nás minulo väzenie. Lebo boli aj takí, ktorých väznili,“ spomína.
Tvrdí, že aj keby u nás nenastolili komunizmus, rozhodne by sa neriadil západom. „Po nežnej revolúcii nám chceli radiť. Odporúčali nám chovať slimáky, chrústy, dážďovky... že sa to bude dobre predávať. Takže nie naše slovenské ovečky, kozičky, kapustičku a zemiaky. Mysleli si, že využijú hlúpych sedliakov. Niektorí na to naleteli, ale bolo to naivné,“ rozhorčuje sa. Vníma to ako ďalší tlak, no z druhej strany. „A práve na to v tejto knihe upozorňujem. Nás starých už na hocičo nenahovoria.“

Zlikvidovali mu stromy
Momentálne majú Wolfovci na svojom hospodárstve sedem kusov dobytka. „Chová ho manželka, ja mám päť hektárov vysadeného lesa. Vysádzam ho od prevratu, na Štáloch som jediný, čo tak robí. A to je chyba, veď na Slovensku sa lesom darí. Len v okolí Novej Bane sú tisíce neobrobených hektárov. Mali by sa dotovať sadeničky a rozdať ľuďom, aby ich vysádzali. O 50 rokov by sa to odzrkadlilo v podobe lesa, ktorý bude prínosom pre naše potomstvo,“ uvažuje. V minulosti mu komunisti zlikvidovali 8-tisíc stromov. „Sedliak je s poľom zrastený pupočnou šnúrou. Mysleli si, že keď mi ich vytrhajú, nebudem tam chodiť. Pod vplyvom tejto udalosti som zhotovil kamenný výkričník, ktorý je raritou,“ vysvetľuje.
Štefan Wolf má šesť vnukov. „Venujú sa škole a futbalu. Ale jedného z nich to ťahá k lesu, čo ma teší. Želám si, aby aspoň niekto pokračoval v mojich stopách.“
V týchto dňoch sa chystá pracovať na ďalšej knihe. Pripravuje druhý diel Lohajovej Aničky, ktorá mu v minulosti vyšla. „Bude tam 22 poviedok. Dve z nich mám už napísané. Dúfam, že o rok, o dva, budú kompletné,“ uzatvára.

EVA ŠTENCLOVÁ