Už sa presne nepamätá, kedy sa na lyže postavil prvýkrát. „Bol som veľmi malý. Otec do mňa strčil a povedal, choď,“ smeje sa na svojich začiatkoch. Vážnejšie sa tomuto športu začal venovať, keď bol prvákom v základnej škole. Rodičia ho vtedy zapísali do lyžiarskeho oddielu. Trénoval hlavne na Skalke. Neskôr pokračoval na Donovaloch, v Tatrách na Štrbskom Plese a odtiaľ išiel do Rakúska. „Vlastne som vyhral pobyt v súťaži nejakého časopisu. Posielal som výstrižky a náhodou ma vylosovali. Strávil som tam týždeň. O ďalší rok som sa vrátil do toho istého zimného strediska už ako učiteľ lyžovania,“ hovorí.
Začiatky v Nassfelde
Inštruktorstvu sa začal naplno venovať, keď skončil so súťažným lyžovaním. Urobil si potrebné kurzy a momentálne má za sebou trinásť sezón. „Počas pôsobenia v Tatrách som si hľadal prácu aj inde. Rozposielal som maily a kontaktoval školy v zahraničí. Veď získavať skúsenosti vonku je výzvou pre každého učiteľa lyžovania. Robil som to dovtedy, kým sa mi neozvali z rakúskeho Nassfeldu. Práve začínali s kurzom pre deti zo základných škôl. Hneď na druhý deň som tam vycestoval a z pôvodne plánovaného týždňa som zostal celú sezónu,“ spomenie, ako sa dostal k práci v cudzine.
Keďže v lete sa v Európe lyžovať nedá, popritom si zháňal robotu v Austrálii a na Novom Zélande. Vyzeralo to nádejne, no náhoda všetko zariadila inak. „V Rakúsku som sa delil o izbu s ďalším Slovákom. Vysvitlo, že už piaty rok je manažérom lyžiarskej školy v Afrike a opýtal sa ma, či by som nešiel s ním. Ukázal mi pár fotiek, aby som mal predstavu o tom, ako to tam funguje. Súhlasil som a v máji sme už leteli,“ vysvetľuje, ako sa dostal na „čierny kontinent“.
Cesta do Afriky
Po prílete do Johannesburgu pokračovali v ceste do lyžiarskeho strediska Tiffindell, ktoré je pri hraniciach s Lesothom. Práve sa začínalo zimné obdobie, no na prvý sneh si museli chvíľu počkať. Teploty sa väčšinou pohybovali okolo nuly, niekedy však klesli aj do mínusu. Keď nasnežilo, biela pokrývka sa tam udržala možno tri dni. „Na zjazdovke bol kombinovaný prírodný sneh s umelým. Boli schopní vyrábať ho už pri teplote ôsmich stupňov. U nás je to možné až pri štyroch pod nulou,“ podotkne.
Tretí na majstrovstvách JAR
V stredisku učil biele, aj čierne deti. Chodili tam v turnusoch a tvrdí, že sneh si naozaj dokázali užiť. Dorozumievali sa po anglicky. „Je to jeden z ich asi jedenástich oficiálnych jazykov. Povinne by ho mal ovládať každý domorodec. Problém s ním majú len starší obyvatelia, ktorí hovoria nárečiami.“
Peter sa zúčastnil aj na majstrovstvách Juhoafrickej republiky. V slalome sa dokonca umiestnil na treťom mieste. „Keďže manažérom strediska bol Slovák, dotiahol nás tam viacerých. Od nás sme štartovali niekoľkí. Vlastne sme si konkurovali hlavne medzi sebou. Súťažil aj Poliak a Česi,“ spomenie zaujímavé preteky.
Kypré tvary majú v génoch
Afrika ho očarila. Keď sa sezóna skončila, celý mesiac využil na spoznávanie krajiny. Páčilo sa mu tam vraj všetko. „Ale určite nie dievčatá. Zlaté Slovensko...,“ smeje sa. „Majú čudne formované postavy, hlavne zadnú časť tela. A netýka sa to len černošiek. Predpokladám, že je to v génoch. Asi s tým súvisí aj spôsob života. Často sa stravujú v reštauráciách, najmä v podnikoch rýchleho občerstvenia,“ nahlas rozmýšľa nad príčinou kyprých tvarov. Jemu ich strava celkom chutila. „Kým som nemusel jesť mleté mäso, bolo to dobré. Jedia hlavne steaky. K tomu majú klasické prílohy ako zemiaky, ryžu, hranolky...“
V budúcnosti by sa chcel do Afriky určite vrátiť. Nevylučuje však ani iné krajiny. V najbližších dňoch ho znovu čaká práca v susednom Rakúsku. Je pripravený vycestovať hneď, ako bude mať v poriadku všetky potrebné záležitosti.
Stratená paralympiáda
Peter donedávna pôsobil aj ako navádzač slabozrakých lyžiarov. „Začal som s jedným Kremničanom. Najskôr sme si vyskúšali jazdu na Skalke. Keďže nám to išlo, absolvovali sme spolu celú sezónu. V hodnotení Európskeho pohára sme boli tretí. No pred paralympiádou v Turíne sa naša spolupráca skončila,“ povie stručne. Vzápätí nato začal trénovať s ďalším pretekárom. „S tým som bol na letnom sústredení v Chorvátsku a v zime v Rakúsku. Vtedy som sa zranil a ďalšia paralympiáda bola nenávratne stratená,“ podotkne.
Zodpovednosť mal na svahu každý sám za seba. „Ja som len pomáhal, aby našli správny smer. Teda, čo sa týka lyží. Pretože svoje životy vedú plnohodnotne a majú stanovené jasné ciele. Niekedy možno väčšie ako zdraví ľudia. Pre mňa bolo obrovskou skúsenosťou pracovať s nimi.“
Pustiť sa do neznáma chce poriadnu dávku odvahy
Navádzať je možné hlasom, alebo vizuálne. Pri úplne slepých športovcoch zvyknú mať navádzači na chrbte megafóny a do vysielačky dávajú pokyny, kadiaľ ísť. „Môj posledný jazdec, Mišo Beladič, bol čiastočne vidiaci. Napriek tomu ma niekedy neregistroval. Takže som sa otáčal a kričal pokyny. Občas s tým mával problém. Šuchot lyží, snehu a prilba na hlave zvuky často tlmili,“ pokračuje. Nezabudne pritom dodať, že pustiť sa strmým svahom do neznáma chce poriadnu dávku odvahy.
S Michalom absolvovali viaceré preteky na Slovensku, ale aj v Rakúsku a Španielsku. Tam sa jeho zverenec zranil. Pri páde si roztrhol kolenné väzivá a musel vynechať celú uplynulú sezónu. V lete absolvoval operáciu, momentálne je v rekonvalescencii.
„Práve v týchto dňoch som bol nútený ukončiť spoluprácu aj s ním. Z Rakúska sa mi jednoducho nedá cestovať na tréningy. Samozrejme, našiel som mu za seba náhradu,“ oznámi svoje čerstvé rozhodnutie. Zároveň však dodá, že aj naďalej bude Mišovi držať palce. „Príprava telesne postihnutých športovcov je finančne náročná. Bol by som rád, keby sa našiel sponzor, ktorý by ho podporil,“ uzavrel.
Ak by chcel niekto na túto výzvu reagovať, kontakt môže získať v redakcii MY.
EVA ŠTENCLOVÁ
