Táto skutočnosť prilákala mnohé deti, aj dospelých. Niektorí stáli na korčuliach prvýkrát, iní tie svoje „oprášili“ možno po niekoľkých rokoch. Po ľade sa však premávali aj hotoví „experti“. Nechýbali ani viaceré skupinky nádejných hokejistov.
Na veľkom klzisku sme začuli dokonca taliančinu. Benedetka (6) s Ludovicou (4) pricestovali až z Ríma. V Žiari prázdninujú u starých rodičov. Pod stromčekom si od Ježiška našli korčule, ktoré sa učili zvládať práve na ramene. „Ľad je tu výborný. Dokonca sa mi korčuľuje lepšie, ako na žiarskom zimnom štadióne. Je tu menej ľudí a môžem si poprezerať rôzne zákutia. Tam sa za normálnych okolností, keď nie je rameno zamrznuté, nedostanem,“ pochvaľovala si ich mama. Prvé, čo ľudí pri pohľade na prírodné korčuľovanie napadne je, že ľad sa môže prepadnúť. „Myslím, že je dosť hrubý na to, aby k ničomu podobnému nedošlo,“ dodáva mama dievčat.
Na ramene sa nachádza aj úsek, kde ľad vôbec nie je. Našťastie, v okolí vody sa ľudia nepohybujú. Zdá sa, že pred
touto zónou majú rešpekt.
(EŠTE)
