Jeho osudovým dňom bol 19. august 1995. Nestihol osláviť ani dvadsiate narodeniny. Nespomína si, čo sa vtedy stalo. Po nehode totiž stratil pamäť. Vie len toľko, že vo svojom aute išiel sám a veľkou rýchlosťou. Bolo to v Čechách v obci Plané, neďaleko Mariánskych Lázní. Zrejme ho premohol mikrospánok a zišiel z cesty. Nasledoval silný náraz do stromu. „Prerazilo mi spodinu lebečnú. Ľavú stranu lebky som mal otvorenú, vyšla mi odtiaľ krvná zrazenina. Následkom toho som zostal ochrnutý na pravú stranu,“ hovorí o nehode, na ktorú si vlastne nespomína.
Pred touto udalosťou bol úplne zdravým chalanom. Život si vychutnával plnými dúškami. Aktívne sa venoval alpskému lyžovaniu. Chodil do športovej základnej školy v Banskej Bystrici. V tom čase obsadil na majstrovstvách Československa vo svojej kategórii tretie miesto. Neskôr sa vyučil za čašníka a začal pracovať v Nemecku. So svojím životom bol jednoducho spokojný.
Žabí princ
Operovali ho v Plzni. Keď sa jeho stav trochu zlepšil, previezli ho domov, do Handlovej. „Do nemocnice ma chodili navštevovať mnohí ľudia. No ja si z toho obdobia veľa nepamätám,“ podotkne. Prvé, na čo si po prebratí z kómy spomína, je príbuzná z Nemecka. „Dala mi pusu na čelo a ja som sa zobudil ako žabí princ. No ešte stále to nebolo ono. Nespoznal som ani vlastných rodičov. Pamäť mi prichádzala pomaly, postupne,“ pokračuje. Všetko sa musel učiť od základu. Nevedel chodiť, rozprávať... „Cítil som sa trápne, keď som nedokázal ísť na toaletu a museli sa o mňa postarať sestričky. Na to do smrti nezabudnem.“ Práve toto ho poháňalo dopredu a trpezlivo trénoval chôdzu. Padal často, ale nevzdával sa. Zároveň spolupracoval s logopedičkou na zdokonaľovaní reči. Nevie posúdiť, ako dlho trvalo, kým dokázal s istotou stáť na nohách a viesť rozhovory.
Celý ten čas, keď bolo najhoršie, cítil podporu svojej rodiny. Mal aj priateľku, Francúzsku žijúcu v Nemecku. Nakoniec ich však rozdelila vzdialenosť a Mariánove postihnutie.
Zachránila ho babka
Lekári dodnes nechápu, ako sa mohol dostať z takého kritického stavu. Veď prognózovali, že kvôli porušeniu rečového centra už nikdy neprehovorí. „Len neveriaco krútia hlavami. A ja sa dokonca chodím lyžovať,“ prekvapí aj nás svojim vyhlásením. Je obdivuhodné, že po všetkých zdravotných peripetiách sa aj naďalej venuje tomuto náročnému športu. Najčastejšie chodí brázdiť kopce na neďalekú Rematu.
Mrzí ho, že na ľudí pôsobí jeho postihnutie klamlivo. Nie je ničím výnimočným, keď si okoloidúci myslia, že je opitý. Spôsobuje to zlá koordinácia pohybov a ťažšie vyjadrovanie. Zdraví ľudia si to jednoducho neuvedomujú. „Keď som raz nastupoval do autobusu, šofér ma z neho vyhodil so slovami, že mám vypité. Darmo som ho presviedčal a ukazoval mu preukaz invalida,“ hovorí o nepríjemnom zážitku. Dodá pritom, že sa vtedy ozvala jedna babka. Tá šoférovi povedala, aby mu dal pokoj, lebo je postihnutý. „Zachránila ma, inak by som zostal trčať na zastávke.“ Asi pred tromi rokmi išiel autom do Banskej Bystrice. „Môj otec tam ležal v nemocnici po mozgovej porážke. Cestou som sa zastavil v jednom žiarskom hypermarkete. Keď som išiel platiť, zarazili ma veľké rady pri pokladniach. Fungovali len dve, preto som sa ozval, že pri toľkých ľuďoch by mali blokovať na viacerých. V tom ku mne prišiel SBS-kár. Myslel si, že som opitý. Strkal do mňa a vyviedol ma von, pred obchod. Vlastne ma vyhodil,“ spomenie ďalší z mnohých incidentov. Všetci naokolo sa len pozerali, nikto sa ho nezastal. Veď načo, bol ožratý... „To je mentalita ľudí. Myslím si, že nie sú zvyknutí na takých, ako som ja.“
Invalidná almužna
Teší sa, že je na tom aspoň tak, ako je. Počas rehabilitácie v Kováčovej totiž videl mnoho ťažších prípadov. „Som rád, že chodím a rozprávam,“ podotkne. Tvrdí, že jemu podobní sú väčšinou zavretí doma, ležia na posteli a ostatní sa o nich musia starať. On sa tomu vzoprel a začal športovať. Okrem lyžovania sa venuje aj cyklistike. Na Majstrovstvách Slovenska telesne postihnutých obsadil prvé miesto v šprinte. Pred desiatimi rokmi bol majstrom Poľskej republiky v zjazdovom lyžovaní. Neskôr ho nominovali do paralympijskej reprezentácie v japonskom Nagane. „Tam som skončil dvakrát šiesty, raz ôsmy. Od štátu som dostal aj symbolickú finančnú odmenu.“
Marián je, samozrejme, na invalidnom dôchodku. „Tie peniaze, ktoré dostávam, by som skôr nazval invalidnou almužnou,“ prehodí zatrpknuto. Otca už nemá, býva v jednej domácnosti s mamou. Tá mu však prilepšiť nemôže. Sama nemá nazvyš. „Skôr by to malo byť naopak. Veď ako syn by som sa o ňu mal postarať ja. Ale takto sa to nedá,“ uvedomuje si realitu.
Sen o rodine
Momentálne neberie žiadne lieky, nechodieva ani na pravidelné kontroly k lekárovi. To, čo si po nehode zaumienil, dosiahol. „Myslím si, že mnohým by v mojom prípade stačilo, keby mohli chodiť. Ja okrem toho dokážem jazdiť na bicykli, šoférujem auto, lyžujem...“
V budúcnosti by sa nebránil založeniu rodiny. „Túžim po nejakých potomkoch. Naučil by som ich skvele lyžovať, aby dosiahli výbornú športovú kariéru a všetko to, čo sa mne nepodarilo,“ povie otvorene. Verí, že napriek hendikepu stretne ženu, ktorá mu jeho sny pomôže splniť. „Človek sa nemusí pozerať len na fyzickú schránku, ide najmä o srdce. Mne by tiež neprekážalo, keby mala moja vyvolená nejaké postihnutie.“
EVA ŠTENCLOVÁ
