Článok pokračuje pod video reklamou
„Narodil som sa pred 79 rokmi na Kysuciach. Bol január a taká zima, aká bola v tom čase, odvtedy nebola. Pri Zvolene namerali 42 stupňov pod nulou,“ spomenie treskúce mrazy pamätného roku 1929. Hneď po príchode na svet ho pôrodná babica položila na pekársku lopatu ako chlieb a dala do okna. Pritom goralsky odriekala: „Svetom dieťa, svetom, lebo nemáme chleba pre teba.“ Táto žena akoby spĺňala aj rolu rozprávkovej sudičky... „Asi som mal predurčené, že budem chodiť po svete,“ smeje sa dôchodca.
Začalo to výhľadom na Rozsutec a Tatry
Už ako chlapec sníval o horách. Fascinuje ho na nich skutočnosť, aký je v porovnaní s nimi človek malý. Keď pásaval kravy, zvykol vyjsť na malý kopček, z ktorého videl Rozsutec a Západné Tatry. „Pri pohľade na ich obrysy vedúce do nebíčka som pocítil veľkú túžbu dostať sa tam,“ povie úprimne. Keď mal štrnásť rokov, naskytla sa mu príležitosť ísť do Mengusovskej doliny. Pracoval tam jeho otec a dvaja starší bratia. „Išiel som za nimi sadiť smrečky. Po týždni potrebovali chlapca na meranie dreva. Tak som sa priučil aj tejto činnosti,“ vracia sa v myšlienkach o niekoľko desiatok rokov späť. Na tie časy má veľmi pekné spomienky. Práve vtedy sa jeho vzťah k slovenským veľhorám ešte utužil.
Zmija na Ďumbieri
Po návrate domov sa išiel učiť za krajčíra. Po škole zostal nejaký čas svojmu remeslu verný. Nakoniec ho však osud zavial do Žiaru nad Hronom. Zamestnal sa v závode a spoznal svoju manželku, ktorá pochádzala z Trnavej Hory. Na prvé túry do Tatier začal chodiť práve s ňou. „Moja žena robila vo Zvolene aranžérku. Jej kolega zvykol vyrážať na rôzne výlety a raz zavolal aj nás. Išli sme vtedy na Srdiečko, odtiaľ na Chopok a skončili sme v Mikulášskej chate. Tam sme zostali dva dni, aj sme sa člnkovali,“ opisuje romantické chvíle. S celtovými stanmi na chrbtoch potom vyrazili na Ďumbier. „Jeden chlapík však pred mojou ženou podotkol, že či sa nebojíme hadov, keď sa chystáme spať vonku. Manželka sa zľakla a nikam nechcela ísť. Musel som ju upokojiť, že hore predsa žiadne hady nie sú. Ale čo čert nechcel, neďaleko nášho cieľa zbadala zmiju. Strach však nakoniec prekonala a pokračovali sme ďalej,“ smeje sa.
Do hôr chodieval aj so žiarskymi turistami. „Boli sme dobrá partia. Najčastejšie mi robili spoločnosť dvaja kamaráti. Raz sme išli na štrnásť dní na Hrebienok. Oni tam oddychovali a ja som každý deň vyrážal na túry.“ Tvrdí, že vtedy prebrázdil celé Tatry.
Vytúžený Matterhorn
Od tých čias už pretieklo veľa vody. Pred pätnástimi rokmi ovdovel a začal častejšie cestovať do cudziny. No skôr, ako „odštartoval“ zahraničné výpravy, stihol zdolať slovenský Gerlach (2 655). Potom upriamil svoju pozornosť na Mont Blanc, ktorý má 4 807 metrov. Ako príprava mu poslúžili výstupy na „trojtisícovky“ v Dolomitoch, tirolských a rakúskych Alpách. Keď sa mu podarilo dosiahnuť tento cieľ, pocítil túžbu dostať sa na jeden z najkrajších vrcholov Álp - Matterhorn (4 478). Pohľad na majestátnosť tohto štítu vzbudzuje rešpekt a jeho zdolanie je vecou prestíže. Prvý pokus mu nevyšiel, dostal sa len do polovice. „Bola hmla a nechcel som riskovať,“ podotkne. Sen sa mu splnil predvlani. „Odmenou mi bol nádherný pohľad.“
Medzitým pochodil okrem Rakúska, Talianska a Švajčiarska, aj Grécko, Poľsko, bývalú Juhosláviu, Rumunsko, Slovinsko, Francúzsko...
Jeden zlý krok jej priniesol smrť
S peknými spomienkami si z hôr niekoľkokrát doniesol aj smutné zážitky. Pred pár rokmi sa v Rumunsku zabila jeho dobrá kamarátka a „parťáčka“ Milka. „Urobila jeden nesprávny krok. Šliapla mimo chodníka, spadla do rokliny a poranila si hlavu. Keby mala prilbu, dnes by ešte žila...,“ povie vážne. Napriek tomu, že jej hneď bola poskytnutá prvá pomoc a previezli ju do miestneho zdravotníckeho zariadenia, po týždni zomrela. Ešte predtým ju vrtuľníkom previezli do banskobystrickej nemocnice, ale už bolo neskoro. „Naši lekári vtedy povedali, že ak by ju aj okamžite po nehode operovali oni, zostala by ochrnutá. No život by jej pravdepodobne zachránili.“ Svedkom podobnej tragickej nehody bol aj roky predtým, pri výstupe na Gerlach. Na vlastné oči vtedy videl smrteľné pády dvoch ľudí. Po takýchto nepríjemných zážitkoch mu vždy chvíľu trvalo, kým sa odhodlal ísť na ďalšiu výpravu.
Láka ho Ženevské jazero a Miláno
Kondíciu si Vincent Matejíček udržiava pravidelnými prechádzkami. „Najlepší liek je beh, prekrví celé telo. Moja obľúbená trasa je do Lutily a späť,“ prezradí. Rád si vyrazí aj s bežkami na neďalekú Skalku. Samozrejme, snaží sa tiež zdravo stravovať.
Momentálne sa venuje menším túram v rámci Slovenska. Veď väčšinu svojich snov si už splnil. Patrí k nim aj návšteva Svätej zeme, na ktorú mu prispeli jeho synovia, keď oslavoval sedemdesiatku. Svoju cestovateľskú náturu však nezaprie. „Ešte by som chcel vidieť Ženevské jazero a Miláno.“
EVA ŠTENCLOVÁ
