Vyrezával aj na žiadosť prezidenta

Rodák zo Štiavnických Baní, konkrétne z Hornej Rovne, sa rezbárstvu venuje od detstva. Talent a schopnosti zdedil po otcovi, ktorý okrem vyrezávania rôznych predmetov aj maľoval.

Zmarené štúdium
„Mali sme to v rodine. Okrem otca sa tomuto remeslu venoval aj môj bratranec a krstný otec. Mňa to tiež ťahalo týmto smerom. Po základnej škole som preto išiel na priemyslovku v Banskej Štiavnici, kde v tom čase otvorili odbor rezbárstvo,“ hovorí. V pláne mal aj štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Prahe, ktoré mu vybavil jeho triedny učiteľ. Do tejto skutočnosti však zasiahli dejinné udalosti. „V 39. roku bola Československá republika rozbitá. V celej Európe strašil Hitler, moje štúdium bolo jednoducho nemožné.“

Priatelil sa s Exnárom
O niekoľko rokov nato narukoval. Samozrejme, zúčastnil sa aj na Slovenskom národnom povstaní. Vtedy sa priatelil s Ladislavom Exnárom. „Radil mi, že ak by mi hrozil presun na východný front, radšej mám ujsť. Našťastie, nebolo to potrebné. Zhodou okolností som sa dostal do Turčianskeho Svätého Martina k plukovnej hudbe,“ vysvetľuje. Popri rezbárstve totiž hrával na husliach. Jedny si dokonca sám zhotovil. „Dodnes ich mám odložené.“

Nebezpeční banderovci
Po vojne sa chcel vrátiť k svojmu remeslu. „Môj bývalý triedny profesor založil pre nás, absolventov, rezbárske družstvo Umena. Dva mesiace sme pracovali, no zrazu sme zistili, že o naše výrobky nie je záujem. Štiavnica bola dosť zničená, ľudia si museli dávať do poriadku v prvom rade vlastné bývanie. Peňazí nazvyš nebolo...,“ spomenie realitu tých čias. Viac ako rok sa potom živil baníctvom.
V 48. mu však znovu prišiel povolávací rozkaz. Opäť musel nastúpiť do armády. „V tom období sa na našom území objavili banderovci (príslušníci jednotiek Ukrajinskej povstaleckej armády). V ľuďoch vyvolávali obrovský strach. Rabovali a prepadávali slovenské obce a obyvateľstvo,“ opisuje povojnovú situáciu.
Po všetkých životných peripetiách nakoniec skončil u policajtov. Stal sa z neho kriminalista a túto prácu vykonával do svojho dôchodku. „K rezbárstvu som sa vrátil až po odchode do civilu,“ podotkne.

Pravé zlato
Jeho najobľúbenejšími vlastnými výtvormi sú postavičky baníkov.
„Jedného z nich som zobrazil, ako vychádza zo štôlne a tlačí vozík so zlatom. S pravým zlatom,“ smeje sa. „Je to len malý kúsok, zaobstaral som si ho ešte v časoch, keď som robil v bani.“ Okrem figúrok vyrezáva aj plastiky obrazov. „Momentálne pripravujem centrálnu časť Štiavnických Baní. Zaumienil som si, že v marci, kedy mám narodeniny, musím tento reliéf dokončiť. Potom ho mojej rodnej dedine darujem,“ prezrádza.

Stal sa z neho major
Tvrdí, že svoje výrobky doteraz len vystavoval, zatiaľ ich nepredával. „Nemám možnosti, aby som si voľne nakúpil, alebo vybral potrebný materiál. Väčšinou mi ho nosia priatelia, či známi. Minulý mesiac mi napríklad vnučka zaobstarala veľký kus lipového dreva. Od radosti mi až duša pišťala. Veď práve lipa je pre rezbára najlepší materiál. Ale aj topoľ je dobrý,“ vysvetľuje.
Predvlani zhotovil na žiadosť prezidenta Ivana Gašparoviča dva zaujímavé modely. Jeden z nich je venovaný pamiatke československých vojnových veteránov, ten druhý účastníkom SNP. „Vtedajší minister obrany František Kašický ma dokonca povýšil z kapitána na majora. Bolo to pri príležitosti osláv
62. výročia SNP,“ uzavrie. Netají pritom, že toto gesto bolo pre neho veľkou cťou.

EVA ŠTENCLOVÁ