Sám seba nepovažuje za vášnivého zberateľa. Jeho zbierka pier vznikla za tri roky a obsahuje približne tisícšesťsto kusov. Vzácne „úlovky“ má uložené na skrini vo svojej kancelárii. Väčšinu z exemplárov získal práve popri svojej práci. „Roky pôsobím v energetike a za ten čas sa stretávam s mnohými zákazníkmi, ktorým dodávame elektrinu. Pri komunikácii s nimi sa vždy naskytne príležitosť požiadať o pero s logom ich firmy,“ začína rozprávať. Práve v tom je jeho zbierka výnimočná. Nejde mu ani tak o to, aby bolo pero kuriózne, stačí, ak je na ňom logo spoločnosti, erb obce, či iné poznávacie znamenie. „Mám perá firiem, ktoré už zanikli, ale aj niekoľko kusov od jednej spoločnosti, ktorá svoje reklamné a propagačné predmety pravidelne inovovala. Každé pero je teda iné,“ vysvetľuje zanietene.
Vnučka mu darovala opicu
Nové „kúsky“ získava osobne vo firmách, na obecných úradoch, ale aj na benzínových staniciach, či v hoteloch. K rozšíreniu zbierky prispejú aj priatelia a známi, ktorí o jeho záľube vedia. „Kamaráti mi priniesli perá z ciest zo zahraničia, napríklad zo severnej Afriky, Grécka, Talianska, Švajčiarska,...“ vymenúva. To, ktoré má najradšej, pochádza zo Šanghaja. Svojím tvarom pripomína štetec, aký používajú majstri čínskej kaligrafie. Zo škatúľ plných farebných pier vyčnieva aj jedno v tvare opice. To je pre Dušana výnimočné, no celkom iným spôsobom ako ostatné. Darovala mu ho vnučka. „Keď vám dá niečo také blízky človek, má to predsa len inú hodnotu,“ domnieva sa a berie do rúk fialovú opicu.
V jednej zo škatúľ sme dokonca našli aj staršie pero s logom našich novín. Dušan však napriek tomu neodmietol jeho novú verziu s nápisom MY regionálne noviny, ktorú sme mu priniesli.
Okrem pier zbiera aj cukor
Pre tých, ktorí sa svojho pera, nechcú vzdať, pretože by nemali čím písať, nosí pri sebe náhradu. „Vo vrecku mám stále niekoľko obyčajných čínskych pier. Tie vždy ochotne vymením za kus, ktorý ešte v zbierke nemám,“ podotkne.
Jeho hobby je, ako sám hovorí, iba „v plienkach”. Iných zberateľov nepozná, no počul aj o takom, ktorý zhromaždil až
15-tisíc pier. „Zatiaľ to neberiem veľmi vážne, možno raz keď budem na dôchodku, ma to chytí. Veď všetky tie perá nemám ani presne spočítané. Pribúdajú skoro denne,“ ukáže smerom ku skrini. Ak sa pozorne prizrieme, nájdeme medzi nimi aj zaujímavé kusy. Pero s logom pivovaru, ktoré slúži zároveň ako otvárač na fľaše, alebo také, s ktorým môžete písať aj v noci, pretože svieti. Napriek rôznym detailom, ktorými spoločnosti ozvláštňujú svoje reklamné perá, má Dušan najradšej jednoduchosť. Jeho obľúbenými farbami sú čierna, červená a modrá. „Tie sú aj najtypickejšie, výrobcovia ich používajú najčastejšie,“ dodá.
Nevie, či zbierka, ktorú zhromaždil má nejakú cenu, pre neho má skôr dokumentačnú hodnotu. „Mám napríklad pero s logom spoločnosti, v ktorej pracujem, spred dvadsiatich rokov. Vtedy boli propagačné predmety zriedkavosťou,“ povie.
Pred troma rokmi mu zistili cukrovku. Ako diabetik, začal, okrem pier, zbierať aj vreckový cukor, ktorý dostanete v kaviarni ku káve. „Keď ho už nemôžem jesť, tak ho aspoň zbieram. S manželkou veľa cestujeme, a tak som si zovšadiaľ, kde sme pobudli, priniesol pero a cukor,“ smeje sa. Aké s ním má plány, nám neprezradil. Možno si ním raz, ako dôchodca, osladí život.
(IVA)
