Už pri bráne domu nás vítajú zvony, zavesené v akýchsi vežičkách. Vo dvore vidíme dielňu. Na tomto mieste Michal Trvalec už dvadsať rokov tvorí výrobky s jedinečným hlasom. „Každý jeden „zvonček“, ktorý mi vyšiel spod rúk je mojou srdcovou záležitosťou. Žiadne dva nie sú rovnaké, každý má originálnu výzdobu aj zvuk, ktorý vydáva,“ rozpráva hrdo a svoje slová dokladá fotografiami.
Pri hutianskom zvone presedel hodiny
Myšlienka vyrábať zvony skrsla v jeho hlave v čase, keď pracoval v zlievarni žiarskeho závodu. V odbornom časopise sa dočítal o Češke, ktorej sa podarilo oživiť tradičnú technológiu zvonolejárstva. Vtedy mu napadlo, že keď to dokázali naši západní susedia, zvládne to aj on. „Raz sme s kamarátmi sedeli na dvore okolo ohniska a rozprávali sa. Vzal som do ruky krompáč, zasekol som ho do zeme a povedal – tu sa budú odlievať zvony. A tak aj bolo,“ potvrdil. V 88. začal študovať skriptá a dostupnú literatúru a histórii zvonov a ich výrobe. „Bolo toho žalostne málo, rodiny, ktoré sa tomu v minulosti venovali, si svoje tajomstvo či „know how“ dobre strážili. Preto sa o tradičnej technológii veľa nepopísalo,“ podotkol. Pri hutianskom zvone presedel hodiny. Snažil sa ho spoznať a skopírovať, no nebolo to jednoduché. Takmer desať rokov mu trvalo štúdium zabudnutého remesla, popri ktorom sa pokúšal odlievať. Prvý odliatok sa mu, paradoxne, podaril hneď. Putoval do Kalnej nad Hronom. „Ak sa dohodneme, plánujem im vyrobiť krajší, a môj prvý si vziať späť. Je to predsa už história,“ uvedomuje si hodnotu svojej práce. Jeho povolanie je výnimočné, veď zvonolejárske rodiny z okolitých štátov možno zrátať na prstoch dvoch rúk.
Prvýkrát v televízii
Jeho ďalšie pokusy sa striedavo končili úspechmi i nezdarmi. „Mal som dostatok skúseností zo zlievarne, no nikdy nemôžete dopredu odhadnúť, čo sa stane. Ak sa vám podarí tisíc kusov, tisícprvý môže byť zmätok,“ pousmeje sa. Spomína na zvon, ktorý odlieval pre jeden z bratislavských kostolov. Išlo o väčšiu zákazku a prišla to dokonca natáčať televízia. „Keď som skončil, vedel som, že je zle. Nikto okrem mňa netušil, že to, čo je vo forme, je nepodarok. Redaktorovi som povedal nech príde o mesiac, že zvon musí v zemi dobre vychladnúť, no za ten čas som vyrobil úplne nový, tentokrát veľmi pekný exemplár,“ povie šibalsky. Dnes už je rodinná firma zabehnutá a jeho zvony znejú v Bratislave, Košiciach, Hlohovci, ale predovšetkým vo viacerých obciach nášho regiónu. Tri z nich pravidelne zvolávajú Žiarčanov na omšu do takzvaného nového kostola.
Neopakovateľné čaro
vysviacky
Ľudia jeho prácu často považujú za čosi tajomné, veď vyrobiť zvon „s pekným hlasom“ nie je jednoduché. Podľa Michala môže byť iba výsledkom remeselnej a umeleckej zručnosti, no i vedeckých znalostí. „Parametre zvonu sa musia presne vypočítať tak, aby získal požadovanú tóninu. S tým mi pomáha dcéra, ktorá pôsobí v Prahe ako muzikálová speváčka,“ prezradí. Zhotoviť zvon trvá približne tri mesiace. Od prvotných výpočtov cez vytvorenie formy, chladnutie v zemi až po umiestnenie srdiečka, výzdoby a samotné zavesenie vo veži chrámu či kaplnky. „V dnešnej dobe už v dedinách nenájdete zvonárov, všetko je elektronizované a presne nastavené. Existujú dokonca zvony na diaľkové ovládanie,“ rozpráva. Vyvrcholením výrobného procesu je slávnostná vysviacka. „Je to okamih, ktorý zažijú len niektorí ľudia, a aj to zväčša iba raz v živote. Ide o spoločenskú udalosť, ktorá sa dotýka celej dediny. Má to svoju atmosféru a neopakovateľné čaro,“ vysvetľuje zanietene.
Ukradnutý zvon
Ako autor zvonov sa týchto sviatočných chvíľ zúčastňuje viackrát v roku. Vážnosť a dôstojnosť chvíle niekedy naruší neočakávaná udalosť. „Raz pri ťahaní lana a dvíhaní zvonu na vežu, spadli na zem desiatky dedinčanov. Zvon našťastie ostal visieť vo vzduchu. Bolo to ako v rozprávke Ťahal dedko repku,“ podelí sa s nami o úsmevný zážitok. V pamäti mu utkvela aj minuloročná vysviacka v kaplnke v Píle. „Keď som pre Župkov vyrábal nový zvon, našiel som v kostole starý zaprášený kúsok. Hneď som vedel, že je to zvonček z kaplnky v Píle. Po druhej svetovej vojne ho odtiaľ ukradli. Keď ho žandári našli, skončil v župkovskom kostole,“ loví v pamäti príbeh, ktorý dobre pozná z detstva. Z jeho iniciatívy sa znovuobjavený zvon vrátil na svoje pôvodné miesto.
O tom, že k podobným kurióznym trestným činom dochádza aj v súčasnosti, svedčí jeho znalecká prax. „Keďže som zároveň kampanológom a poznám históriu zvonolejárstva, techniky i „rukopis“ starých majstrov, vypracúvam pre políciu znalecké posudky. V prípade, že nejakí výrastkovia poškodia zvon, vyhodnotím škodu a podobne,“ doplní.
Práca, ktorou sa živí, je jeho veľkou vášňou. V budúcnosti by chcel výrobu rozšíriť aj o repliky historických diel a tvorbu zvonkohier. „Raz, ak sa mi bude dariť, možno niekde v regióne vznikne aj múzeum alebo kampanologický ústav,“ zasníva sa v závere.
IVA ZIGOVÁ
