Vznik Hrončiat sa datuje od apríla 1979. „Blížilo sa vtedy tridsiate výročie Pionierskej organizácie a pripravovali sme kultúrny program. Na jeho úvod sme chceli zaradiť spevácky súbor, preto som asi mesiac predtým začala robiť nábory v základných školách,“ hovorí zakladateľka, no zároveň aj kronikárka a organizátorka súboru Marika Szolnokyová. V tom čase pracovala v Okresnom dome pionierov a mládeže. Pôvodne však bola učiteľkou slovenčiny.
Na výzvu sa prihlásilo až sedemdesiat detí, väčšinou dievčatá. Dvere mali otvorené všetci, ktorí prejavili záujem tráviť voľný čas v príjemnom kolektíve s pesničkami. „Oslovila som aj kolegu, učiteľa hudobnej výchovy Bela Felixa. Mal svoju kapelu a poprosila som ho, či by nás hudobne nesprevádzal. Súhlasil. Postupne sa z neho stal náš korepetítor, textár, autor hudby. O spoluprácu som požiadala aj Vieru Figurovú, teraz Balážovú. Tá sa stala našou dirigentkou. No keďže často chodievala do školy v prírode, o rok nato sme k nám angažovali aj druhú dirigentku, Soňu Foltánovú,“ vysvetľuje.
Voláme vás, poďte s nami
Keď už boli všetci pohromade, začali rozmýšľať nad vhodným názvom. Chceli, aby bol charakteristický pre mesto, v ktorom žijú. Najskôr uvažovali, že sa budú volať Žiarčatá. „Spomínam si, že Belo žartovne navrhol Žiarovky. Uchytili sa však Hrončatá, s čím prišiel textár počiatočných piesní Edo Drienko,“ podotkne.
Prvé vystúpenie s novým názvom absolvovali deň pred Mikulášom. Desiatim piesňam, ktoré vtedy odspievali, predchádzala už aj oficiálna zvučka súboru. Jej slová sú možno aj dnes známe niektorým pamätníkom: „Voláme vás, poďte s nami, na besiedku s pesničkami...“ Takto sa spustila éra mnohých vystúpení, súťaží, ocenení a diplomov, ktorá trvala celé roky.
Hrončatá nemohli chýbať na rôznych oslavách mesta, dňa detí, žien, učiteľov, či spartakiádach. Pod režijným vedením zakladateľky začali účinkovať aj v hereckých postavách muzikálov. Prvý, v ktorom sa mohli predviesť, sa volal Snehová kráľovná. Scenár k nemu napísal Edo Drienko. Nasledoval ďalší s názvom Na návšteve u kráľa Semafora 1. Možnosť zahrať si na javisku dostalo päťdesiat detí. „Spievali, hrali, šantili, tancovali. Mali tam kolobežky, bicykel, kočiariky s bábikami a dopravné značky. Boli uvoľnené, veselé, nadobudli rutinu a smelosť,“ nadšene opisuje atmosféru vystúpení. „Škoda, že z rokov účinkovania Hrončiat máme veľmi málo fotografií. Vtedy to nebolo takou samozrejmosťou ako teraz,“ povie s nostalgiou.
Sparťanské podmienky
Sústredenia, na ktorých si nacvičovali pesničky, zvykli tráviť v letných táboroch. Nocľah mali zabezpečený v stanoch, alebo drevených chatkách. Popri mnohých aktivitách chodievali aj na túry. Brával ich na ne Štefan Szolnoky. Práve on organizoval aj športové podujatia. Deti sa vtedy dosýta „vybláznili“ v jazerách, podvečery trávili pri táborákoch. Pekné zážitky si odniesli napríklad z Kopaníc, Počúvadla, Richňavy. „Z tábora na Kopaniciach nám zostala pamiatka vo forme pesničky Bela Felixa „Pohľadnica z Kopaníc“. Nikdy nezabudnem, ako nás tam v stanoch obťažovali nepríjemné ucholaky. Podmienky sme mali sparťanské, boli sme bez spŕch. Nikomu to však nevadilo, poslúžilo jazero,“ usmieva sa. „Všetko bolo poskytnuté zadarmo, nič sa neplatilo. Financoval to odbor školstva, alebo ROH rodičov,“ konštatuje. Nezabudnuteľným je pre ňu aj desaťdňový letný tábor na Balatone.
Lastovička s Malachovskou
Medzi Hrončatami zavládlo veľké nadšenie, keď ich v decembri 1981 pozvala na natáčanie Československá televízia. Vo vysielaní známej Pionierskej lastovičky ich v štúdiu privítala mladá začínajúca moderátorka Iveta Pašková, dnes Malachovská. „Pre deti to bola nová skúsenosť, veď niečo také zažívali prvýkrát. Ku koncu boli aj unavené. Niektoré zábery sa totiž párkrát opakovali, ale tešili sa z toho,“ pokračuje. Ďalšie natáčania absolvovali v Žiari, v múzeu vo Svätom Antone, v Banskej Štiavnici, na Počúvadle, ale aj na železničnej trase v Hronskej Dúbrave.
Hovorí sa, že všetko má svoj koniec. Žiaľ, ten čakal aj na Hrončatá a to v podobe nežnej revolúcie. Rok po nej súbor jednoducho zanikol.
Z detí sa stali ženy
„Myšlienka stretnutia Hrončiat vo mne rezonovala viac ako rok. Keďže som vedela, že pokračovaním pionierskych domov sú centrá voľného času, oslovila som jeho súčasné vedenie. Boli veľmi ochotní a dohodli sme sa, že stretnutie zorganizujeme,“ hovorí o ústretovosti nástupcov.
V deň D sa Marika Szolmokyová stretla s bývalými kolegami a po dlhých rokoch aj s dievčatami, z ktorých sú dnes dospelé ženy. „Všetci sme po sebe pozerali, ako sme sa zmenili. Niektoré som veru nemohla spoznať. Keď sme im premietali nahrávku z pamätnej Lastovičky, smiali sa na sebe. Boli to dojímavé chvíle,“ hovorí o vlaňajšom októbrovom stretnutí. Spoločne si zaspievali a zaspomínali na staré časy. „Dohodli sme sa, že o dva roky, kedy by Hrončatá oslávili tridsiate výročie, si to musíme zopakovať.“
EVA ŠTENCLOVÁ
