Zrada a nevera
Oči mladej blondínky prezrádzajú prežitú traumu. Všetko sa to začalo pred pár rokmi, kedy jej priateľka po takmer dvojročnej známosti prebrala chlapca. Zo dňa na deň prišla o dvoch ľudí, ktorých vtedy považovala za najdôležitejších vo svojom živote. Opantaná smútkom, sklamaním a totálnou beznádejou preplakala celé dni. Trvalo tri mesiace, kým sa zo zrady začala pomaly spamätávať. Smútok jej však naďalej pustošil dušu. Netušila, že svojím správaním otvorila dvere dokorán ťažšej forme depresie... Postupne milosrdný čas rany zahojil. Neodhalená diagnóza však čakala na svoj triumfálny come back. Vrátila sa v plnej sile vlani začiatkom leta.
Pripravila ju o prácu
„Zo dňa na deň mi začalo byť horšie a horšie. Triasla som sa na celom tele, podchvíľou som sa bezdôvodne rozplakala, celkove som sa zle cítila,“ spomína na prvé príznaky ochorenia. „V práci som prežívala stres za stresom, nezhody s kolegyňami sa stupňovali. Ako vedúca som už nedokázala presadiť ani tie najjednoduchšie pokyny. Mala som pocit, že ma chcú odtiaľ vyštvať.“ Svoje problémy sa teda snažila riešiť odchodom zo zamestnania. Dvojmesačná výpovedná lehota, kedy len s obrovským sebazaprením pokračovala v práci, ju definitívne položila na kolená. Vtedy si po prvýkrát uvedomila, že bez odbornej pomoci svoj život nezvládne.
Diagnóza F 30.2.2
„Navštívila som psychologičku. Testy potvrdili, že mám depresiu. Psychologička ma odporučila k psychiatričke, ktorej som mohla všetko povedať. Priznala som sa jej aj s myšlienkami na samovraždu,“ hovorí otvorene Janka. „Skoncovať so životom som už chcela viackrát. Neviem, asi to mám geneticky dané.“ V jej rodine si svoje problémy takým spôsobom vyriešili už traja príbuzní... „Zvláštne je, že vždy, keď som strácala pôdu pod nohami a chcela to ukončiť, myslela som na mamu. Myslela som na to, že jej svojím rozhodnutím ublížim, ale na druhej strane som sa presviedčala, že jej bude lepšie, keď sa nebude musieť pozerať na to, ako sa trápim.“
Päť týždňov hospitalizácie
Odborná lekárka jej ako najúčinnejšiu pomoc navrhla pobyt v psychiatrickej nemocnici. Pobudla v nej celých päť týždňov a ako s úsmevom podotkne, hocikedy by sa tam opäť vrátila. „Hospitalizácia mi veľmi pomohla. Na oddelení sme mali všetci rovnaké problémy, vedeli sme sa navzájom pochopiť,“ vysvetľuje. Predpoludnia najradšej trávila pri koníkoch, starala sa o nich, kŕmila ich. V nemocnici sa dokonca zoznámila aj s maliarom Jožkom, prezývaným Farbička. Namaľoval jej portrét, ktorý si našiel čestné miesto nad jej posteľou.
Brigáda všetko pokazila
„Po návrate z nemocnice mi kamarátka ponúkla pracovnú brigádu. Bola som presvedčená, že to zvládnem, že už je všetko fajn. Mýlila som sa,“ pokračuje. Kolotoč úzkostí, pretvárok a pocitov menejcennosti sa opäť roztočil, každým dňom naberal vyššiu rýchlosť a keď sa väčšina z nás začínala tešiť z nadchádzajúcich vianočných sviatkov, Janka sa opäť začala prepadávať do čiernej tmy. Tentokrát to zašlo až tak ďaleko, že si zvolila dátum i spôsob smrti. Roku 2008 sa s pomocou nadmernej dávky liekov už nemala dožiť. „Všetko som mala do detailov naplánované. Oznámila som to aj mame. Nedovolila som jej, aby privolala pomoc. Bolo to moje rozhodnutie... Vtedy sme sa prvýkrát o všetkom otvorene porozprávali... Preplakali sme celé Vianoce."
Silvester
Keď nadišiel dátum plánovaného odchodu z tohto sveta, prijala Jana kamarátkine pozvanie na chatu. „Mama sa bála, musela som ju dlho presviedčať, že naozaj tam idem a nič si nespravím. Na chate som sa zoznámila s partiou Záhorákov, dokonca som sa aj pobavila na ich reči. Necítila som sa však najlepšie,“ pokračuje. „Dnes viem, že ísť na chatu bolo dobré rozhodnutie. Keby som ostala doma, len by som sa ďalej umárala a ktovie, ako by to dopadlo.“
Konečne sa teším zo života
„Po Novom roku som išla na kontrolu, kde mi lekárka k
antidepresívam pridala aj anti- psychotiká. Behom troch dní som sa začala cítiť ako znovuzrodená. Problémy, ktoré ma ešte nedávno takmer zabili, sú dnes nepodstatné. Konečne sa teším zo života a doslova si ho vychutnávam. Verím, že si čoskoro nájdem prácu a mojím veľkým snom je založiť si vlastnú rodinu,“ tvrdí presvedčivo. Najviac ľutuje, že odbornú pomoc nevyhľadala už oveľa skôr. „V ľuďoch je zakorenené, že každý, kto sa lieči na psychiatrii, je blázon. So svojimi problémami sa uzatvárajú do samoty, ktorá nič nerieši. Ja som bola taká istá. Dnes som vďačná, že existujú lekári duší. Sú to skvelí odborníci, ktorí dali môjmu životu nový rozmer.“
ALENA BARTÓKOVÁ
