Predmety z prútia, teda aj korbáče, voľakedy vyrábal jej starý otec. Už ako malé dievčatko sledovala techniku jeho práce. Ona sama sa však aktívne venuje tejto záľube len uplynulé dva roky. „Začali ma pozývať na jarmoky,“ vysvetľuje stručne, prečo odvtedy vyrába túto veľkonočnú „pomôcku“ vo väčšom počte. Záujem ľudí je vraj obrovský. „Čo sa neminie, porozdávam,“ podotkne.
Kvalitné vŕby chýbajú
Prútie sa dnes zháňa ťažko. „V minulosti sa plietlo veľa. Teraz je všetko inak, mnohé vŕby vyhynuli. Keď sa aj nejaké nájdu, majú hrubé prúty. S takými sa pracuje veľmi zle. Tie, z ktorých som robila tohtoročné korbáče, mám až od Serede,“ prezradí svoj revír. Konkrétne miesto, kde si bola nazbierať potrebný materiál, sa volá Dolný Čepeň. Dostala tip od priateľa. Domov sa odtiaľ vrátila s plným autom. Kvalitu prútia rozozná podľa ohybnosti. Nemôže byť, samozrejme, suché. Najideálnejšie je, keď má žltú farbu.
Zapletajú sa ako vrkoče
Štefánia robí korbáče z jedenástich prútov. Väčšina ľudí ich pletie z ôsmich. „Ale tie sa mi tak nepáčia,“ prizná. Systém ich vyrábania sa dá porovnať so zapletaním vrkočov. „Točí sa to stále dokola, na jednu stranu.“ Tvrdí, že je to ľahké. „Kto chce, dokáže sa to naučiť. Ťažké je to len pre tých, ktorí k tomu nemajú vzťah,“ pokračuje. Priúča sa už aj jej deväťročná vnučka. „Veľmi sa o to zaujíma. Celkovo ju lákajú ručné práce,“ povie.
Keď je korbáč hotový, zvykne sa dozdobovať. „Každé dievča by malo dať chlapcovi jednu stužku. Najlepší šibač je ten, ktorý ich má najviac,“ dodá s úsmevom.
(EŠTE)