Uvedomujú si, že záľuba, ktorej sa venujú, nie je pre nežné pohlavie práve typická. „Ľudia si myslia, že ženy a boj k sebe nepatria. No v stredoveku, ktorého atmosféru sa snažíme zachytiť v našich vystúpeniach, boli súčasťou vojska aj ženy. Nezúčastňovali sa síce bitiek, no sprevádzali mužov, aby im varili, prali a podobne,“ vysvetľuje osemnásťročná študentka Táňa. Je jednou zo zakladajúcich členiek šermiarskej skupiny a priviedla ju do nej obľuba histórie a túžba zažívať ju na vlastnej koži.
Pre Andreu Benediktyovú bolo založenie Sitnianskych rytierov, ktorí v Banskej Štiavnici pôsobia druhý rok, splnením sna. „Predtým tu nič také nebolo. Sama som kvôli môjmu hobby cestovala až do Krupiny. No vždy som túžila, aby podobné zoskupenie vzniklo v Štiavnici. Mesto je svojím historickým charakterom pre podobné aktivity predurčené,“ domnieva sa.
Heňa sa k rytierom pripojila ako posledná z dievčat, keď bolo treba zaskočiť za Táňu. „Za týždeň sa naučila všetky súboje a scénky. Zapáčilo sa jej to a odvtedy je našou stálou členkou,“ spomína Aďa.
Všetky tri si vystupovanie v kostýmoch a so zbraňami vyskúšali už v minulosti, ako predstaviteľky figúrok v Živých šachoch, ktoré sa v Banskej Štiavnici konajú pravidelne už tri roky. „Na šachoch išlo o nenáročné súboje. Aďa bola kráľovná a ja s Heňou sme boli pešiaci, takže naša životnosť na šachovnici bola veľmi krátka,“ podotkne s úsmevom Táňa.
Kostýmy si šijú samé
Zbrane, s ktorými Sitnianski rytieri a ich dámy zápasia, sú jedno a jeden a pol ručné meče, dýky a palice. Repliky historických mečov sú pomerne dlhé a ťažké. Narábať s nimi si vyžaduje kondíciu, silu a obratnosť. Dievčatá otvorene pripúšťajú, že so zbraňami to predsa len ide lepšie mužom. „Ženy nemajú veľkú šancu poraziť muža. V zásade sa k nim bitky veľmi nehodia. Preto sa snažíme obrazy inscenovať tak, aby ženy používali zbrane iba na svoju nutnú obranu,“ charakterizuje vystúpenia vedúca skupiny. „Predpokladalo sa, že žena muža nemôže poraziť. Zachoval sa obraz, na ktorom je muž zakopaný v zemi a nad ňou mu vyčnieva iba ruka s naplnením vrecúškom. Dievča, ktoré ma meč, si s ním však nemôže poradiť, napriek tomu, že je vyzbrojený tak primitívnou zbraňou,“ spomenie.
Postavenie žien v stredoveku, presnejšie v období, keď mu vládla gotika, sa zásadne odlišovalo od toho dnešného. Dievča, či žena nezohrávala v spoločnosti nijakú významnú úlohu. K jej doménam patrila skôr starostlivosť o domácnosť a o deti. „V tom čase boli v Európe silné ideály kresťanstva a žena ich musela spĺňať. Preto na našich kostýmoch nenájdete výstrihy a vlasy máme zväčša ukryté pod pláteným závojom, alebo ich zväzuje aspoň čelenka,“ povie Táňa. Šaty, ktoré majú zvýrazňovať štíhlosť postavy, čo bolo pre gotiku typické, si šijú členky skupiny samé. Ich základom je akási plátená spodnička a na nej je vrchný diel zo zamatu, damašku alebo inej honosnejšej látky. Zväčša ich zdobia výšivky, či rôzne stuhy ako lemovanie. „Na jednom kostýme pracujem už takmer rok. Snažím sa používať tradičné techniky výzdoby, ale aj tkania či farbenia látok. Nie je to len napodobňovanie histórie, ale priamo jej zažívanie,“ nadšene rozpráva.
Presvedčil aj skutočného kňaza
Sitnianski rytieri nepredvádzajú na rôznych podujatiach len ukážky šermiarskych súbojov. Snažia sa divákom sprostredkovať život stredovekého človeka s jeho tancami, ale aj každodennými činnosťami ako varenie. „Pre deti pripravujeme špeciálny program, kde si môžu vyskúšať nielen boj s drevenými mečmi v Malej škole šermu, ale aj pečenie placiek, či výrobu drôtených košieľ, ktoré používali rytieri namiesto brnenia. Vidieť súboj môže byť pre ne nuda, ale vyskúšať si to všetko, je zábavné,“ myslí si Aďa. Najnáročnejšie je podľa nej zaujať dnešných tínedžerov. „Minulý rok ma prekvapila skupinka chlapcov s nagélovanými vlasmi, krorí si celkom radi zatancovali gotické tance, napriek mojim obavám, že nad tým len mávnu rukou,“ dodá.
O tom, že ich vystúpenia sú dôveryhodné a autentické svedčí aj zážitok jedného z členov skupiny, ktorý v scénkach predstavuje mnícha. Jeho výkon bol taký presvedčivý, že ho po predstavení vyhľadal miestny kňaz a chcel sa s ním ako s kolegom porozprávať. „Keď zistil, že stojí zoči-voči hercovi, sklamane odkráčal,“ krúti hlavou Táňa.
Ženy to nemali jednoduché
Ich rodiny a priatelia vnímajú záľubu dievčat rôzne. „O mňa sa aj po rokoch stále boja, pred každým tréningom mi rodičia prízvukujú, že si mám dávať pozor,“ začne Aďa. „Naši si už na moje nápady zvykli,“ pokračuje Táňa. Heňa pripustí, že známi zväčša reagujú prekvapene, keď sa dozvedia, čomu sa venuje vo voľnom čase. „Všetkých zaujíma, prečo práve skupina historického šermu. Mne osobne prináša uspokojenie, keď vidím, že sa to páči deťom a chcú si to vyskúšať,“ doplní. Adi to, okrem toho, prináša pocit výnimočnosti a akejsi exkluzivity, veď žien, ktoré dokážu narábať s mečom, nie je veľa. Najmladšia Táňa sa prostredníctvom šermovania odpútava od reality a dostáva sa do histórie. Ani jedna z nich by sa ale nechcela vrátiť v čase a žiť v stredoveku. „Ženy to vtedy rozhodne nemali jednoduché,“ zhodnotia na záver.
(IVA)