Cesta z mesta na indický spôsob

Od momentu, kedy Tomášovi a jeho dvom priateľom skrsla v hlave myšlienka vybrať sa do Indie, uplynulo už desať rokov. Nešlo o splnenie cestovateľského sna ani o duchovnú púť. „Jednoducho sme len nemali prachy a posledné vysokoškolské prázdniny sme nechceli tráviť v Európe. India sa nám zdala lacnou a cestovateľsky dostupnou krajinou. Trom nám na to stačilo tridsaťtisíc a vytrhnutá strana z atlasu,“ pousmeje sa nad „ľahkosťou bytia“ počas študentských rokov. Spomienky na prvý pobyt v Ázii už pomaly vyprchali. Z neustáleho premiestňovania sa z miesta na miesto, z prostredia veľkomesta do malých dediniek mu v pamäti zostali zmiešané pocity. „Nikde sme poriadne nepobudli, bol to len sled rýchlych okamihov... Nevychutnali sme si to. Domov som sa vrátil s presvedčením, že všetko v Indii je čudné, a s predsavzatím, že sa tam už nikdy nevrátim,“ prekvapí nás.
Od pohľadníc až po hašiš
Pred dvoma rokmi sa s ním rozišla priateľka. Vtedy si spomenul na Indiu a niekoľko zákutí, ktoré v ňom predsa len zanechali nezmazateľné stopy. „Rozhodol som sa využiť ich potenciál, ktorý som prvýkrát nestihol doceniť, na liečbu z rozchodu. Zbalil som sa a odcestoval som. Nie však po zemi, ako naposledy, ale lietadlom,“ začína rozprávať. Poučený predchádzajúcim cestovateľským zmätkom, si nič neplánoval. „Vzdal som sa akýchkoľvek očakávaní. Vystúpil som na letisku v Dillí a omráčilo ma teplo a vlhko. V priebehu niekoľkých minút som mal tričko mokré a mastné. Po chvíli som túžil iba po jedinom, odísť z horúcej pece ľuďmi preplneného mesta kamsi do prírody,“ hovorí o svojom rozhodnutí vyraziť do hôr severnej Indie. Použil niekoľko dopravných prostriedkov, od rikše až po vlak. Vyskúšal aj jazdu indickým „kabrioletom“, teda na streche autobusu, ktorý mal svoje najlepšie roky zjavne za sebou. Sediac vedľa turistov a domácich sledoval plynúcu krajinu. Na vozovke kde-tu chýbal asfalt a miestami sa povážlivo zužovala. Okolo sa mihali tváre ľudí zahalených vo farebných odevoch, nové zvuky, vône i zápachy. „Prvý dojem z Indie pre našinca väčšinou nebýva dobrý. India smrdí,“ povie prozaicky. Na uliciach sa odohráva všetko. Svoj stánok tam má rozložený holič, ale aj zubár. „Desiatky predavačov sa snažia turistom vnútiť najrôznejší tovar, od pohľadníc až po hašiš,“ podotkne. Opodiaľ si muži môžu zájsť na toaletu, ktorú tvorí len vykachličkovaný múr. To sa zmiešava s vôňou jedál a tunajších korenín. Čerešničkou na torte je posvätná krava, ktorá si bez okolkov vykračuje, kade sa jej zachce.
V Indii je všetko inak
Indovia sú podľa Tomáša priateľskí, no poznajú svoju cenu. „Turisti sú pre nich často len chodiacimi peňaženkami. Sú k nim síce servilní, ale inak sú veľmi hrdými ľuďmi a patriotmi,“ naznačí čosi z ich mentality.
Ľuďom zo západu ponúkajú často až kuriózne služby. Tomáš stretol muža, ktorý si so sebou nosil kufrík s nástrojmi a skladacou stoličkou. Hocikde ho rozložil a zákazníkovi precízne vyčistil uši. „V našich končinách by to bolo nepredstaviteľné,“ smeje sa cestovateľ. On sám si dal opraviť sandále obuvníkovi, ktorý vykonával svoje remeslo pri ceste. „Kým som čakal, rozprávali sme sa, ako by to bolo s jeho podnikaním na Slovensku. Keď som mu vysvetlil, že u nás by pre svoju prácu potreboval vlastný obchod a povolenia od rôznych úradov, bol prekvapený. Nechápal, ako môžeme robiť veci tak komplikovane,“ spomenie jeden zo zážitkov, ktorý ho utvrdil v presvedčení, že v Indii je všetko inak.

Návrat do detských hier
Všetok ruch utíchol a protikladné pocity odzneli. Tomáš sa dostal do malej podhorskej dedinky menom Kalga.
Napriek tomu, že nikdy nepodľahol trendu hľadačských a duchovných ciest, ktorým holdujú súčasní Európania, jeho vnútro sa tu predsa len zmenilo.
„Keď som sa ubytoval, rozmýšľal som, čo v tejto dedinke budem robiť niekoľko dní. Prechádzal som sa a uvidel som skupinku hrajúcich sa detí. Ich riekanka ma zaujala a dal som sa s nimi do reči. Sčasti po anglicky a sčasti po hindsky. Teda so znalosťou niekoľkých slovíčok,“ upresní. Po pár dňoch spoločných hier a bláznenia sa si už s malými Dimpal, Deviani a Parvinom rozumeli aj bez slov. Miestne deti sa stali obľúbenými objektmi jeho fotoaparátu. „Bol to taký malý návrat do detstva. Boli bezprostrední. Padli sme si do oka. O rok, keď som sa Kalgy vrátil, ma spoznali a tešili sa zo mňa. Bol to zvláštny pocit vidieť ako sa zmenili a ako žijú. Dojalo ma to,“ pripustí. Pri svojej poslednej návšteve im priniesol pexeso s veselými obrázkami od Honzu Volfa. „Aspoň nehrali stále to s fotkami bollywoodskych hercov,“ pousmeje sa na margo indickej kultúry, ktorá do seba prijíma stále viac západných vplyvov. „Dôsledky takzvanej McDonaldovskej kultúry vidno nielen v mestách, ale aj priamo pod Himalájami,“ podotkne.

Desiatky malých radostí
Z Kalgy podnikol niekoľko výletov k roztrúseným horúcim prameňom, jeden z najkrajších bol Khirganga. Kúpal sa v jeho vodách a okolo neho sa rozprestierali vrchy a horské údolia. „Musím priznať, že to duchovno, ktoré ľudia v Indii hľadajú, tam asi skutočne je. Neviem toho veľa o budhizme ani rôznych meditačných technikách, ktoré sa sem mnohí prichádzajú učiť. Sádhuov, svätých mužov, ktorí žijú asketickým životom, beriem s rezervou. No niečo som tam našiel aj ja. Nedá sa to opísať niekoľkými slovami. Boli to desiatky malých radostí, obrázkov, dojmov, ktoré ma napĺňali,“ rozpráva so zaujatím.
Práve v horách zapochyboval o normálnosti našej „naučenej reality“, ktorú žijeme v Európe. „Všetko tam bolo iné a dá sa na to rýchlo zvyknúť. Čas tam takmer neplynie. Nikto sa nikam neponáhľa,“ charakterizuje miestnych obyvateľov. Raz sa s jedným z nich rozprával o ceste, ktorá by do ich dediny mala v blízkej budúcnosti viesť. „Vôbec o to nestál. Cesta končila v tom čase v najbližšom meste. Podľa neho to bolo jedno veľké stavenisko a kopa blata. Nič podobné v blízkosti svojho domova nechcel,“ reprodukuje rozhovor.
Tomáš dúfa, že tento rok v lete sa mu podarí zúčastniť v Indii na realizácii unikátneho projektu. „Chcel by som pomôcť so stavbou školy v jednej z horských dedín. Jej budova by mala byť zásobovaná zväčša slnečnou energiou. Budú do nej dochádzať aj deti z priľahlých oblastí,“ prezradí na záver niečo zo svojich plánov.

IVA ZIGOVÁ