V práci zanechal kus seba

Narodil sa Bankách pri Banskej Štiavnici. Tu aj vyrástol a chodil do školy. Život sa s ním nemaznal. „Detstvo som mal ťažké. Môj otčim si ľúbil vypiť,“ spomína. „Keď vystrájal, tak som veľakrát ušiel. Bil ma!“ Pán Vaginger mal troch nevlastných súrodencov. „Vilko a Evička umreli ešte malí. Ostal Janko. Ten zomrel, keď mal dvadsaťpäť rokov,“ rozpráva a akosi prirodzene stišuje hlas.
„Ja som odišiel z domu. Mal som šestnásť rokov,“ pokračuje. „Pracoval som tu vo fabrike.“ Keď robili nábor do uhoľných baní v Ostrave, prihlásil sa a odišiel. Neskôr narukoval do Plzne. „Boli také časy. Kríza na Kube, Berlínsky múr,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie dať sa zverbovať.
„Vrátil som sa v roku 1961, no a o rok som sa oženil. S Norikou sme spolu 46 rokov,“ dodáva a usmeje sa na manželku, s ktorou vychoval tri deti.

Má šikovné ruky
Pán Vaginger je vyučený drevomodelár. „Chodil som do školy do Hliníka. Chcel som byť zámočníkom, ale vtedy sa nedalo,“ rozpráva o tom, ako sa dostal k práci s drevom. „Robil som pri sústruhu vo fabrike. Šesť rokov som bol majstrom pri učňoch. Potom som si sfušoval taký sústruh aj doma. No a už to išlo! Chodil som robiť krovy a chaty,“ odmlčí sa a spomína na staré časy. „V Bratislave som bol, v Slávičom údolí. Aj v Zlatých Moravciach. No a potom tu - vo Vyhniach a v Sklených Tepliciach,“ vymenúva miesta, kde zanechal kus seba. Kus práce svojich šikovných rúk. Na otázku, s akým drevom sa mu najlepšie pracuje, odpovedá: „ S javorom. Ale aj iné sú dobré.“ „Aj stojany na kvety, poličky, lavice, črpáky, taniere. Všeličo som porobil.“ Čo som videl, skúsil som sám urobiť. Len teraz už nevládzem,“ dodá ticho.

O zdraví a chorobe
Dôchodok. Čas, keď sa človek môže naplno venovať rodine. Čas, keď sa naplno môže venovať svojim záľubám. Pokiaľ mu to, samozrejme, sily a zdravie dovolia. „A ja takto!“, vzdychne si a zmĺkne. Pánovi Vagingerovi pred tromi rokmi diagnostikovali rakovinu. Schudol a síl mu ubudlo. „Človek bol naučený robiť a robili sme tahet. Ešte aj keď som mal 55 rokov!“, spomína na roky, keď bol zdravý a nepripúšťal si, že to niekedy môže byť aj inak. „Športoval som, lyžoval. Bol som v Kremnici na Bielej stope. A futbal,“ nesmie zabudnúť dodať! „Raz mi ale kopli do hlavy a stratil som vedomie. Bál som sa viac hrať. Chodil som pískať,“ rozpráva o svojich športových zážitkoch. Keď bol zdravý, vnučka si myslela, že jej dedko nosí pod košeľou bubon. Také mal veľké brucho. „Vládal som a teraz mám od jesene v dielni nachystané,“ smutno priznáva.
„Dobre už nebude, bude dobre, keď bude priemerne,“ hodnotí svoju situáciu. Veľkou oporou je mu rodina. „Chodia so mnou k doktorke, na vyšetrenia.“ Pomáhajú mu zvládať ťažké chvíle, ktoré táto zákerná choroba so sebou prináša. „Často prídu len tak, pozrieť do Fínska,“ dodáva s úsmevom. A naozaj! Teraz prší, ale ide jar. Bude všetko pestrejšie, aj myšlienky. Veď v dielni je nachystané od jesene...

ĽUBICA OSLANCOVÁ