Kruté päťdesiate roky poznačili v minulom storočí osud nejednej rodiny. Valentovci patrili k tým najviac skúšaným. Všetko pritom spôsobila v podstate banálna záležitosť.
Hrdzavý klinec v nohe
Pavel Valent chcel iba pomôcť svojmu švagrovi, ktorý sa snažil dostať do cudziny. Bol preto obžalovaný z napomáhania k úteku za hranice. Vtedajšia vláda to považovala za pokus zničiť, alebo rozvrátiť ľudovodemokratické štátne zriadenie, čo podľa nej znamenalo prípravu 3. svetovej vojny! Takáto „vina“ bola trestaná azda prísnejšie ako vražda.
Čiernym dňom bol pre nespravodlivo odsúdeného 28. marec 1953. V skorých ranných hodinách, o pol šiestej, ho obesili. „Jeden spoluväzeň, ktorý bol s oteckom v cele, neskôr mojej mamičke napísal list. Zdôrazňoval v ňom, ako veľmi chcel žiť. Aby sa zachránil, pichal si do nohy hrdzavý klinec. Myslel si, že ak mu končatinu amputujú, nebudú ho môcť popraviť. Ale vtedy nič neplatilo,“ hovorí Gita Zimanová, dcéra obete komunistickej moci. Táto tragická udalosť Valentovcov poznačila navždy.
Ja som nie dobytok
Do rúk sa jej dostala aj kniha s názvom „To nás zachránilo“ od Silvestra Krčméryho. On bol tiež istý čas v jednej cele s jej otcom. Smutné stretnutie s mladým mužom si zapamätal na celý život. „Po dlhom čase samotky som mal ďalšieho spoluväzňa Pavla Valenta. Išlo o psychiatrický prípad. Ale človek by po samotke prijal kohokoľvek, len aby nebol úplne sám. Pavel Valent celé hodiny, niekedy aj celú noc len stál pri okne a hovoril „Ja som Pavel Valent... som Pavel Valent... a ja som človek, ja som nie dobytok, ja som nie baran... ja som nikomu neublížil.“ Hovoril som referentovi, že z lekárskeho hľadiska, ako zvyčajne pri takýchto prípadoch, potrebuje liečenie. Referent ma okríkol: „Mal si to vtedy rozmyslieť, keď robil protištátnu činnosť!“ Napokon som uveril, že ho neskôr dali na psychiatriu. Veď s takým človekom nemohli ísť k súdu. Žiaden lekár by azda nepodpísal, že po zdravotnej stránke je schopný vyšetrovacej väzby, pojednávania, alebo dokonca odsúdenia. Ale bohužiaľ, v týchto dňoch som sa dozvedel, že môj spoluväzeň Pavel Valent bol popravený,“ píše Krčméry vo svojich spomienkach.
Prepadnuté hroby
Človek, ktorý nikomu neublížil a doma mal tri malé deti, musel v chladnej cele, ďaleko od domova, prežívať veľké muky. Myšlienky, ktoré ho prenasledovali, mu nedali spávať. Situácia, v ktorej sa ocitol, by zlomila kohokoľvek. O šestnásť rokov po jeho poprave sa konal nový proces a bol vynesený oslobodzujúci rozsudok. Pavlovi Valentovi to však život nevrátilo. Ani jeho žene milujúceho manžela a deťom otca.
Po nežnej revolúcii Gita Zimanová pátrala, kde je jej otec pochovaný. Chcela mu na hrob položiť aspoň kytičku kvetov. Na cintoríne v Ďáblicích pri Prahe jej však správca povedal, že všetky údaje o pochovaných politických väzňoch boli zničené. „Pekne si komunisti zahladzovali stopy. Cintorín politických väzňov nebol udržiavaný. Ich hroby boli prepadnuté, iba s číslami, bez mien,“ dodáva trpko. Pochovávali ich vo vreciach. Zem, telo, vápno... Žiadna úcta voči mŕtvemu.
EVA ŠTENCLOVÁ
