Väčšina už nežije
Keď sme v obci hľadali staviteľov pomníka, nemali sme šťastie. Ako nás informoval starosta obce Ján Abrahám, väčšina z nich už odišla na druhý svet. Spolok starých mládencov založil v roku 1962 dnes už nebohý Jožko Tonhajzer, ktorý bol zároveň autorom myšlienky vybudovania pomníku. Stavali ho mládenci nielen z Prestavĺk, ale aj z okolitých obcí. Medzi nimi aj Ján Martinka z Lovčice Trubína, druhý predseda spolku starých mládencov.
Veľa starých mládencov
„S nápadom založiť spolok prišiel vtedajší riaditeľ školy Marko. V Prestavlkoch v tom čase žilo veľa starých, ale šikovných mládencov, ktorí by mohli niečo spolu dokázať,“ spomína na začiatky existencie spolku Ján Martinka. „Myšlienky sa chopil Jožko Tonhajzer. Spočiatku bolo v spolku do dvadsať členov.“ Jána vtedy poznali v okrese nielen ako tanečníka vo folklórnej skupine, ale aj ako ľudového rozprávača, či starejšieho na svadbách. Netrvalo dlho a oslovili ho mládenci zo spolku, či by sa k nim nepridal. Vtedy mal 24 rokov. „Členom sa mohol stať len slobodný mládenec, ktorý dovŕšil 25 rokov života. Mne dali výnimku a hneď som sa stal aj tajomníkom spolku,“ podotkne s úsmevom.
Otvorený list ministrovi
Na prvom letnom sneme spolku sa Ján Martinka predstavil otvoreným listom ministrovi financií Československej socialistickej republiky, ktorým ho žiadal o zníženie daní pre starých mládencov. „Mnohí trpeli pre nedostatok fyzickej príťažlivosti a ešte mali trpieť aj duševne kvôli nenormálne vysokým daniam?,“ hovorí o motíve žiadosti. Jednotná daň sa však zaviedla až o tri desaťročia neskôr.
Prisahali, že sa neoženia
Každý, kto vstúpil do spolku starých mládencov, musel prisahať, že sa neožení. Ak prísahu porušil, čakala ho mastná pokuta v korunách i naturáliách. Takto to fungovalo celých päť rokov. Zmenil to až piaty zimný snem, ktorý sa konal v réžii Jána Martinku. „Vtedy sme prijali zásadu, že členovia spolku budú pomáhať mládencom, ktorí mali rečovú chybu, či hanblivú povahu, pri nadväzovaní známostí so ženským pohlavím,“ pokračuje Martinka. „Vlastne sme úplne otočili pôvodnú myšlienku a laitmotívom spolku sa stala príprava starých mládencov pre stav manželský.“
Prepichnuté srdce
dáždnikom
Každý člen mal riadny opečiatkovaný preukaz. Na odtlačku pečiatky bolo prepichnuté srdce dáždnikom, od ktorého odlietajú dve holubice s obrúčkami v zobáčiku. Pri lete sa nemali nikdy stretnúť. V preukaze bolo vytlačené motto „Prečo je osud tak krutý, prečo som na svete sám“, nechýbala preambula „Keď sa ti bude zdať, že nemáš už koho milovať, spomeň si, že bol si mladý, čo ti spolok vynahradí“ a štatút spolku. Medzi povinnosti členov patrilo aj, citujeme: Člen spolku nesmie byť k pohlaviu ženskému hanblivý a pri dobýjaní ženských sŕdc musí byť agresívny...
Vyhral kozu
Spolok vymýšľal rôzne vtipné aktivity. Nadviazal družbu so starými dievkami z Francúzska, ktorých návštevu prekazili len augustové udalosti v roku 1968. Zorganizovali ženský futbalový turnaj, či súťaž o najkrajšie ženské nohy, kedy sa dievčatá prechádzali po móle do pol pása schované vo vreciach. Dokonca zorganizovali aj súťaž o najsympatickejšieho starého mládenca, kde mal víťaz získať kozu. „Tú sme už týždeň dopredu pripravovali, aby sa nebála. Ženy ju obliekli do kroja, na uši jej zavesili veľké klipsne a papuľu natreli rúžom,“ spomína Martinka. „Aby bola smelšia, dali sme jej pálenky. Okolo desiatej som vyhlásil, že prichádza Angelína, aby obšťastnila najsympatickejšieho muža.“ Aké bolo jeho prekvapenie, keď pripitú kozu nakoniec sám vyhral. „Chcel som ujsť, ale ma chytili.“ Kozu musel pobozkať, aj si s ňou zatancovať. Ako dodáva so smiechom, celý bol od nej zarúžovaný. Nakoniec ju daroval jednému deduškovi, vraj ako sociálnu výpomoc.
Pomník na mlynskom kolese
Starí mládenci organizovali každoročne dva snemy - zimný a letný, spojené so zábavným programom a veselicou. Účasť na nich bola z roka na rok vyššia, sústavne pribúdali aj noví členovia z celého regiónu, i mimo neho. Po piatich rokoch spolok tvorilo okolo päťsto mládencov. Vtedy sa rozhodli, že si vybudujú pomník, aby sa na toto obdobie nikdy nezabudlo. „Rozmýšľali sme, z akého materiálu ho postavíme,“ pokračuje Martinka. „Soviet, ako prezývali Jožka Tonhajzera kvôli tomu, že robil na veľkom ruskom bagri, objavil kdesi veľké mlynské koleso. To sa stalo základným kameňom pomníka. Naň sme postavili trup, do ktorého sa spravil otvor pre srdce. V ňom horel oheň. Na jedno plece sme položili ovisnuté svokrine jazyky, na druhé srdce prepichnuté dáždnikom.“ Pôvodne tam bol aj hrob neznámeho starého mládenca a starej dievky a veľký tanečný parket, do ktorého bolo vyryté „veseľ sa duša osamelá“. Pomník vybudovali na najvyššom mieste za dedinou Prestavlky, aby ho bolo vidieť už z diaľky.
Nemal ho kto zbúrať
K pomníku, ako nevídanej rarite, chodili zájazdy ľudí z celého Slovenska. „V roku 1970 ho chcela najsilnejšia strana zbúrať, lebo vraj bol postavený bez povolenia a bez ideologického zamerania. Lenže vtedy vládlo akési bezprávie, nevedelo sa, ako sa bude spoločnosť vyvíjať. V celom okrese sa nenašiel nikto, kto by pomník zvalil. A tak tam stojí dodnes,“ dodáva Martinka.
ALENA BARTÓKOVÁ
