„Je zaujímavé, že ľudia ma poznajú ako cyklistu, hoci som pôvodne profesionálny muzikant,“ začína svoje rozprávanie rodák zo Starej Kremničky.
Chlapec má dobrý sluch
Ako sedemročný začal hrať na harmonike. Tento hudobný nástroj ho učil ovládať Jozef Lacko, ktorý vraj hovoril zvláštnou slovenčinou. „Bola ovplyvnená takou kuchynskou nemčinou. Nikdy nezabudnem, ako raz povedal svojej žene – Mária moja, ten Ďurčov chlapec má dobrý sluch. Škoda, že naše deti sú hluché ako peň,“ odcituje s prízvukom svojho prvého učiteľa hudby.
Keď mal talentovaný Janko dvanásť rokov, začal hrávať v kostole na organe. Hudobne na ňom sprevádzal veľký zmiešaný zbor. „Raz sme pred Veľkou nocou nacvičovali Pašie. Na návštevu mal prísť biskup. Keď
nadišiel ten významný deň, všetko sa nieslo v radostnej atmosfére. Po omši sa zrazu pán biskup pýtajú - A kde sú pán organista? Jedna teta mu nato odpovedala - Pri vás sedí, ten prcek. Pozrel na mňa a rozosmial sa,“ vracia sa k milej spomienke spred viac ako polstoročia.
Poradil mu Vinco Šikula
V deviatom ročníku základnej školy musel vyplniť prihlášku na strednú. Riaditeľ hudobnej školy mu do nej napísal, že hráva v kostole na bohoslužbách. Samozrejme, chcel sa dostať na konzervatórium, no s takouto poznámkou sa jeho šance znížili. „Po skúškach v Bratislave som smutný sedel na lavičke. Vtom išiel okolo Vinco Šikula a spýtal sa, čo mi je. Vysvetlil som mu, že som to skúšal na pozón, klavír, organ a nikde ma nezobrali. Vtedy mi poradil, že na Primaciálnom námestí práve otvárajú novú školu - potrebujú tam žiakov a určite ma zoberú,“ hovorí o stretnutí so známym spisovateľom.
Na Vyššiu hudobnú školu pre vzdelanie učiteľov hudobných škôl, ktorej názov znie krkolomne, ho veru prijali. Popri štúdiách si privyrábal aj na Centrálnom trhovisku. „Učil som tam v hudobnej škole,“ podotkne. Po úspešnom zmaturovaní sa však vrátil do Žiaru. Časom spoznal ľudí, s ktorými založili veľký hudobný zbor. „Emil Slaninák, inak vynikajúci matematikár, to celé viedol a ja som hral na harmonike. Bol to vlastne začiatok vzniku Folklórneho súboru Hron. Až potom prišiel chlapík zo Sľuku, ktorý tu dostal byt a vznikla aj jeho tanečná zložka,“ listuje v pamäti.
Nedokázal si zaviazať
topánky
Náhoda chcela, že neskôr sa Ján Ďurča presťahoval na Oravu. „Mal som tam jedného kamaráta. Raz som sa ho zo žartu opýtal, či nepotrebuje harmonikára. On sa toho chytil a ja som sa hanbil cúvnuť. Tak som išiel do Námestova,“ vysvetľuje okolnosti svojho presídlenia. Myslel si, že v rázovitom kraji sa zdrží len krátky čas. No nakoniec tam zostal dlhých tridsať rokov.
Keď sa už na Orave zabýval, rozhodol sa, že so sebou musí niečo robiť. „Bol som taký tučný, že som sa nedokázal ani zohnúť a zaviazať si topánky,“ konštatuje. Táto nelichotivá skutočnosť ho posunula k rozhodnutiu začať s cyklistikou.
Svoj prvý bicykel si kúpil od kamaráta za 900 korún. „Bol som zvedavý, či mi to pôjde a, našťastie, išlo... Hneď, bez tréningu a skúseností som sa vybral na diaľkové trasy.“
Jeho prvá cesta viedla do Hodonína. Naspäť však cestoval vlakom. „Už som nevládal, mal som vysedený zadok. Pri cyklistike totiž platí základné pravidlo – ak nevládzete sedieť, nemôžete jazdiť,“ vysvetľuje.
Narušil hraničné pásmo
Odvtedy zvládol stovky ďalších kilometrov. „Dolný Kubín, Ružomberok, Poprad, Bardejov, Zemplínska Šírava, Krásnohorské Podhradie...,“ vymenúva jednotlivé zastávky svojej najdlhšej cesty. Vzápätí dodá názvy ďalších miest, cez ktoré viedla jeho trasa. „Brezno, Banská Bystrica, Nitra, Znojmo, Moravské Budějovice, Jindřichov Hradec, Český Krumlov... až som sa dostal do pohraničného pásma s Nemeckom. Keď som prešiel bránou, oslovil ma službukonajúci vojak - Ste si vedomí pane, že ste narušili hraničné pásmo? - opýtal sa ma. Som, aj nie som. Nikto ma nezastavil, tak som pokračoval ďalej – odvetil som.“ Nakoniec, našťastie, všetko dobre dopadlo. „Zelenému“ vysvetlil, že vlastne prišiel navštíviť svojho synovca, ktorý slúži v armáde. „Mladého“ teda vyhlásili v rozhlase a ten potvrdil, že je to jeho strýko.
Dobrá slovenská duša
Ján Ďurča má momentálne v poradí už svoj dvadsiatyôsmy bicykel. Jeden z nich si dal dokonca doviezť z Viedne. „Potom som na ňom išiel na jazdu a v jednej dedine ma oslovil neznámy muž. Chcel ho odo mňa kúpiť a ja, dobrá slovenská duša, som mu ho predal. Domov som sa vrátil síce v drese, ale autobusom,“ usmieva sa.
Musel si teda kúpiť ďalší bicykel. „Zamenil som si koruny za nemecké marky. Bol som vystrojený, že si ho pôjdem zaobstarať do Berlína. Prišiel som do Bratislavy a zrazu som zbadal kamión, ako z neho vykladajú nové bicykle. Tak som si jeden hneď kúpil,“ usmieva sa pri spomienke na svoju „výpravu“ za hranice Československa.
Armstrongov dres
Okrem značkového bicykla sa môže pochváliť aj vzácnymi dresmi. Jeden z nich mu pred tridsiatimi rokmi darovali absolventi hudobnej školy. Zdobí ho aj nášivka s nápisom „Svaz turistiky“. Ján Ďurča totiž jazdil celoštátnu cykloligu. Aby túto „ozdobu“ získal, musel najazdiť niekoľko tisíc kilometrov. „Podával som o tom hlásenia, všetko sa zaznamenávalo,“ vysvetľuje.
Vlastní dokonca aj dres Discovery, ktorý vyrobili na počesť víťaza Tour de France - Lancea Armstronga. Tohto cyklistického velikána považuje za svoj vzor a na cennú trofej je patrične hrdý. Svoje dresy nemá len na „parádu“, rád si ich aj oblieka. „Keď ma ľudia náhodou vidia v civile, pýtajú sa, či som chorý,“ uzavrie.
EVA ŠTENCLOVÁ
