Radosť bolo pozrieť na ženy oblečené ako bábiky

Vlastní krásne ľudové kroje. Mária Kasanová z Tekovskej Breznice je na svoju „zbierku“ patrične hrdá. Niektoré kusy týchto odevov jej zostali po rodičoch, pár ich dostala do daru, no mnohé si ušila sama. Medzi jej „trofejami“ je aj stopäťdesiatročný svadobný čepiec.

V tradičnom ľudovom kroji chodila oblečená od útleho detstva. Nasledovala tak príklad svojich rodičov, po ktorých jej dodnes zostala vzácna zbierka odevov. „Keď som išla študovať, prezliekla som sa do „pánskych“. No vydávala som sa v kroji,“ hovorí na úvod bývalá učiteľka a neskôr riaditeľka v materskej škole. Tvrdí, že v ľudových šatách sa cíti rovnako dobre, ako vo svetských.

Ženy boli chudé, zrobené
„Kroj si obliekam veľmi rada, no musím naň dávať pozor, aby sa nepoškodil a nezamazal. Veď hatlas (atlas), teda látka, z ktorej je ušitý, sa nemôže prať,“ pokračuje a ukazuje na niečo ako vestu, takzvaný pruclík, ktorý je z tohto kvalitného materiálu zhotovený. Postupne ich povybaľuje niekoľko kusov najrôznejších farieb. Mnohé z nich ušila sama, no niekoľko ich má po nebohej mamičke. „Toto je originál po nej,“ prejde očami po tmavozelenom pruclíku z plyšu. Pôsobí na nás sviatočne a pri pohľade naň sa čudujeme, aký je úzky. Zároveň konštatujeme, že jej mama musela byť celý život štíhla. „Voľakedy boli ženy chudé, veď boli zrobené,“ podotkne. Vidieť, že kroje opatruje s láskou. „Chránim ich ako oko v hlave,“ odloží ich a pokračujeme v „prehliadke“.

Otcove košele
„Tento som nosila ako dievka. Aj sukňu mám k nemu,“ stále nás prekvapuje ďalšími kúskami odevov. Každý je z kvalitnej hrubej látky, zaujímavo vyzdobený. „Keď niekam idem, oblečiem si vždy iný.“
Zrazu vytiahne kusy mužského kroja typického pre časy možno pred sto rokmi. „To mám všetko po otcovi. Pozrite, aké košele voľakedy nosievali chlapi. Ešte ako dievča som ich krížikom pomáhala vyšívať aj ja,“ opatrne drží v rukách jednu zo vzácnych pamiatok na milovaného otca.
Pochváliť sa však môže aj detskými krojmi. Vlastnoručne ich urobila dva, pre svojich vnukov. „Jeden má deväť a druhý trinásť rokov,“ povie hrdo. Zároveň ukáže krásne vyšívané košele. K tomu pridá ozdobenú zásteru, ktorá sa zvykne uviazať okolo pása na jednoduché plátenné nohavice. „Robila som ich po večeroch, keď bol čas...“

Starodávny čepiec
Po chvíli prejdeme na čepce. „Tento je jeden z dvoch najstarších, aké mám. Stodvadsať ročný, taký tu už nezoženiete,“ dovolí nám siahnuť na starožitnosť. Vzápätí rad radom obzeráme čepce, ktoré už šila sama. Väčšina z nich je v kombinácii bielej s ružovou, alebo modrou farbou. Zdobené sú stužkami a malými zlatými, či striebornými korálkami. „Toto je jediný pôvodný starodávny svadobný čepiec, ktorý mám zachovaný. Túto látku, vyšívaný tylanger, dostať kúpiť už len v Rakúsku,“ upúta našu pozornosť stopäťdesiatročnou bielou pokrývkou hlavy. „Dám ho do múzea, tak, ako aj niektoré kroje,“ prezradí zámer zanechať niečo zo svojho pokladu obci, ktorá plánuje zriadiť múzeum. „Chcem to dať tam. Ani za svet by som kroje nenechala znivočiť. Nikomu by som ich nepredala, mohol by prísť aj neviem kto,“ dušuje sa.
Tradičný ľudový odev pripomína Márii Kasanovej rodičov, detstvo a kultúru v dedine. „Radosť bolo vtedy kuknúť na ženy, keď išli napríklad do kostola. Každá bola vyobliekaná ako bábika.“

EVAŠTENCLOVÁ