Tento kostol je pre ocenenie vývoja architektúry na Slovensku v 12. storočí neobyčajne dôležitý, pretože je presne datovaný ako jediný zo všetkých zachovalých panských kostolíkov. Veľmi dôležitý je aj preto, lebo je pravdepodobne aj najstarším spomedzi pamiatok, kde sa prejavujú dekoratívne prvky štýlu podunajskej školy už od polovice 12. storočia.
Kalinčiakovský kostol je pravdepodobne totožný aj s tým kostolom, ktorý je spomínaný v správach z roku 1156. Stavba sa skladá z románskej apsidy, lode a z barokovej veže pristavenej k západnej fasáde. Múry sú zložené z hladko obrobených kvádrov kladených na veľmi presné a minimálne špáry vyplnené vápennou maltou. Apsida má zvonku šikmo zrazený sokel zachovaný po celom jej obvode. Z neho vyrastajú dve celé a dve kútové prípony pravouhlého profilu, ktoré sa bez hlavíc rozchádzajú v oblúčikový vlys. Pod strechou apsidy vedie šikmo zrazená rímsa. Tri pôvodné okná sa našli i na južnej strane lode: dve sú polkruhové, položené vysoko pri rímse, len jedno je pozdĺžne. Z tejto strany sa do kostola vchádzalo, a to pozdĺžnym portálikom, ktorý je do líca múra jednoducho vyrezaný. Veža nie je pôvodná, je len barokovou prístavbou, avšak odkvapová rúra lode i nárožné konzoly pre odkvapovú hradu pôvodné sú. Loď má plochú povalu a je iba nepatrne vyššia ako zaklenutie apsidy. Jej najväčšou výzdobou je empora pri západnej stene, pristupuje sa na ňu schodiskom vloženým do hrúbky múra západného štítu. Touto valene klenutou chodbou sa vystupuje po kamenných stupňoch priamo do úrovne dlážky na empore. Na tomto kostole teda nachádzame prvky niekoľkých štýlov, ktoré sa objavujú po prvýkrát na Slovensku vôbec. Vysvetlenie tohto javu podáva správa z roku 1156, podľa ktorej sa v okolí Levíc už v tomto období stretávame s cudzími hosťami. Kostol v Kalinčiakove bude teda asi prácou niektorého cudzieho staviteľa.
MIROSLAV PIUS
