Obyvatelia Hronskej Dúbravy sa boja

Starosta Hronskej Dúbravy Dezider Kalaš je bezradný. Tvrdí, že v obci za uplynulé roky vzrástla kriminalita. „Stále sa musím zaoberať nejakými prípadmi. V ostatnom čase sme tu zažili dvakrát pokus o vlámanie do potravín, poškodzovanie hrobov na miestnom cintoríne. Krádeže v záhradkách sú na dennom poriadku,“ vymenúva. Nechce na nikoho ukazovať prstom, no sťažnosti domácich smerujú najmä k niektorým z obyvateľov domu číslo 154. Pred troma týždňami v ňom polícia zatkla dvoch mladíkov podozrivých z vraždy dôchodcu. Tí mali svojho šesťdesiatročného zamestnávateľa z Malachova ubiť na smrť.
„Väčšina Hronskodúbravčanov je v dôchodkovom veku. Ľudia majú strach. Boja sa, že niečo podobné sa môže stať aj im,“ hovorí predseda miestnej organizácie Jednoty dôchodcov Anton Magula. Len nedávno zaznamenali prípad, keď malé deti oslovili takmer sedemdesiatročnú ženu na autobusovej zastávke s tým, že ak im nedá peniaze, zabijú ju. Žobranie peňazí od ľudí čakajúcich na autobus, či vlak, je pre deti z domu číslo 154 bežným spôsobom ako si zarobiť.

Sú iba „na návšteve“
V niekdajšom železničnom domčeku číslo 154 sú tri byty. Jeden z nich obýva podľa starostu úplne bezproblémová rodina, obyvatelia ďalších dvoch sú však pre dedinčanov postrachom. „Ide síce o Rómov, to ale pre mňa nehrá žiadnu úlohu. Zásadné je, že v niekoľkých izbách sa ich tlačí takmer tridsať, z toho len pár je v Hronskej Dúbrave prihlásených na trvalý pobyt, ostatní sú tu už roky, ako hovoria, „na návšteve“,“ snaží sa starosta charakterizovať súčasný stav. Oba byty sú kvôli dlhom odpojené od vody, takže nájomníci a desiatky ich príbuzných chodia na vodu k neďalekému Žliabku.

Vysťahovať ich nemôžu
Pre starostu je stále narastajúci počet obyvateľov železničného domčeka neriešiteľným problémom. Z ich radov pochádza niekoľko už usvedčených páchateľov trestných činov a susedia sa sťažujú aj na rušenie nočného pokoja, devastovanie prístupovej cesty k domu, či na chatrč, ktorá ako čierna stavba pribudla na dvore.
„Dom je majetkom Železníc SR a tie ho prenajímajú súčasným obyvateľom. Už niekoľko rokov sa im sťažujem na nevyhovujúci stav, no nič sa nemení. Len pred týždňom sme opäť navštívili regionálne riaditeľstvo vo Zvolene kvôli množstvu obyvateľov, ktorí nie sú právoplatnými nájomníkmi. Železnice prisľúbili pomoc, no na ničom konkrétnom sme sa nedohodli,“ hodnotí zatiaľ posledné stretnutie s kompetentnými starosta.
Železnice SR teda o alarmujúcej situácii vedia. „Stredisko hospodárenia s majetkom - regionálne pracovisko Zvolen pri svojich pravidelných kontrolách zistilo, že v objekte sa skutočne nachádzajú aj osoby, ktoré sa tam zdržiavajú, na základe vyhlásenia nájomcu, iba dočasne, „na návšteve“,“ povedala Dana Hurtová zo Železníc SR. Podľa jej slov však nie je možné domáhať sa v takomto prípade ich vysťahovania, pretože skutočnosť, že dom obývajú trvalo, nie je preukázateľná. K vypovedaniu nájmu by mohli prikročiť až vtedy, keby zistili hrubé poškodzovanie bytu, či jeho príslušenstva.

Hádžu ich do jedného vreca
Obyvatelia dvoch tretín domu číslo 154 sa navyše bránia. Nepáči sa im, že ich hádžu do jedného vreca. „Niečo sa v dedine ukradne a hneď obviňujú nás. Kahance z cintorína síce zobrali naši chlapci, ale všetko sme zaplatili,“ hovorí žena, ktorej zať a syn sú obvinení z vraždy.
Ľudovít Dunko je nájomníkom jedného z bytov a v obci žije už dvadsaťtri rokov. Ostatní obyvatelia sú s ním v príbuzenskom vzťahu. Žije tu aj jeho sestra, ktorej na dvore postavil malú drevenú chatrč. „Tu bývam, tu mám posteľ a všetko, čo potrebujem. Viete, brat je chorý, tak mu pomáham. Ale som iba na návšteve,“ nezabudne dodať. Návšteva trvá podľa nej mesiac, podľa starostu už tri. Odísť sa zatiaľ nechystá. „Viete, brat je chorý,“ zopakuje na vysvetlenie.

IVA ZIGOVÁ