Písmo:A^-|A⁺ 0

Miroslav Pius skončil v júli 1968 štúdium na Univerzite Komenského a nastúpil do Československého rozhlasu na Slovensku ako literárny redaktor. Vtedy ešte netušil, že o pár týždňov sa jeho práca eléva priostrí. „Ráno 21. augusta som išiel pešo do práce. Na uliciach už boli tanky, všade bol chaos. Samozrejme, rozhlas a televízia boli vojakmi okupované ako prvé,“ spomína na udalosti spred štyridsiatich rokov dnes už dôchodca M. Pius. „Oslovil ma kamarát Ondrej Nemčok, rozhlasový hlásateľ: Budeš nám pomáhať, organizujeme ilegálne vysielanie. Budeš sa stretávať so spojkou. Ako prvé som mal zohnať revolučné básne – štúrovskú poéziu, ktorá sa recitovala počas vysielania. Nosil som tiež správy z mesta, písal situačné správy, čo sa kde deje. V budove univerzity na Šafárikovom námestí bola tlačiareň, kde som pomáhal tlačiť plagáty, ktoré potom stredoškoláci roznášali po meste. Tu som aj videl, ako sanitka po streľbe odniesla Danku Košanovú,“ opisuje priebeh pohnutého augusta 1968. Na tretí deň prestal rozhlas vysielať. Postupne sa situácia upokojila, až v polovici roka 1969 prišla normalizácia. „V priebehu 24 hodín som bol spolu s ostatnými vyhodený z rozhlasu. V marci 1970 vyšiel v Pravde seriál Echo v službách antikomunizmu, kde boli vymenovaní všetci, ktorí v auguste 1968 uverejnili závažné politické články. Nasledujúcich dvadsať rokov som si nevedel nájsť žiadne trvalé zamestnanie, pracoval som zväčša ako brigádnik. Mám síce doktorát, ale robil som, či prišlo,“ hovorí o následkoch, ktoré pociťoval na vlastnej koži. Ako však Levičan hovorí, najviac ho mrzí, že celých dvadsať rokov nemohol publikovať: „Do roku 1969 som vydal dve básnické zbierky, v rokoch 1969 až 1989, do revolúcie, som mal stop.“ Priznáva, že sa pokúsil zmeniť situáciu, keď napísal prezidentovi Husákovi list a svoju činnosť v 68. roku pripisoval mladíckej nerozvážnosti. Predvolali ho na ústredný výbor strany. Verdikt znel: pracovať môže, ale len na určitých „neideologických“ miestach, publikovať tiež. Nenašiel však šéfredaktora alebo vedúceho redaktora, ktorý by sa odvážil uverejniť jeho tvorbu. „Rok 1989 som privítal s nadšením. Vtedy som bol zamestnaný ako metodik pre odborný výcvik na západoslovenskom krajskom národnom výbore. Ponúkli mi miesto v rozhlase. Nakoniec som sa stal riaditeľom Školskej správy Bratislava 7 a od roku 1996 som bol riaditeľom Národného osvetového centra. Pôsobil som aj v Dome Matice slovenskej v Bratislave. V roku 2002 som odišiel do dôchodku a presťahoval som sa späť do Levíc,“ končí vyratúvanie. Našiel si čas na písanie, postupne Miroslavovi Piusovi vyšli tri knihy zamerané na literatúru faktu z regiónu: Turci v Tekovskej župe, Pukanská keramika a Archeologické objavy. V týchto dňoch krstil svoju ďalšiu publikáciu s názvom Čakanskí bronzoví bojovníci. Je rád, že sa politická situácia u nás zmenila. Napriek tomu však s trpkosťou v hlase konštatuje: „Tých dvadsať stratených rokov v literatúre nikdy nedobehnem.“ JANA NÉMETHOVÁ

Článok pokračuje pod video reklamou