Martin (30) sa najskôr vyučil za kuchára, no vareške verný nezostal. „Keď som mal sedemnásť rokov, otec našiel v jednom denníku oznam o konkurze do Lúčnice. Predtým som spieval a tancoval vo folklórnom súbore Hron, takže možnosť dostať sa do známeho umeleckého zboru ma lákala,“ hovorí.
Smiešna opera
V Bratislave si Martina vypočuli, no odporučili mu sólovú dráhu. „V Základnej umeleckej škole v Žiari nad Hronom som teda navštívil Lýdiu Kubišovú, ku ktorej som už predtým chodil na husle, aj spev,“ vysvetľuje s tým, že k hudbe má vzťah od detstva. „Pani Kubišová vycítila, že opernému spevu by som sa mohol venovať profesionálne a poradila mi konzervatórium v Banskej Bystrici.“
Opera mu najskôr pripadala smiešna. „Nikdy predtým som si ju poriadne nevypočul. Je rozdiel, keď človek vidí koncert vážnej hudby v televízii, alebo ju počuje v rádiu. Vtedy sa to možno zdá nezáživné, ale atmosféra priamo v divadle je ohromujúca. Tam aj laici zistia, že opera stojí za to,“ približuje, ako sa mu tento žáner postupne dostal „pod kožu“.
Netypický tenor
Martinove kroky smerovali k Štefanovi Babjakovi, dnes už nebohému spevákovi banskobystrickej opery. Ten sa podujal jeho prípravy na prijímacie skúšky na konzervatórium. „Povedal mi: Chlapče, hlas máš ako zvon, len sa s ním treba naučiť narábať.“
Na konzervatóriu po štyroch rokoch zmaturoval, po ďalších dvoch získal pedagogické minimum. „Chcel som ísť aj na vysokú školu, no nevyšlo to. Bohužiaľ, dostali sa tam aj takí, ktorí možno až tak dobre nespievali,“ povie otvorene a viac to nechce komentovať.
S myšlienkou, že profesionálnemu spevu sa môže venovať aj bez vysokej školy, úspešne absolvoval konkurz do bratislavského národného divadla. Tam spoznal Petra Oswalda, ktorý mu dával súkromné hodiny a pomáhal formovať jeho hlas. „Som dosť netypický tenor, takíto speváci zvyknú byť nízki a zavalití. Ja som vysoký, nevravím, že štíhly, ale ani obrastený ako súdok,“ usmieva sa.
Vojnou sa prespieval
Opera sa väčšinou spieva v taliančine, Martin s týmto cudzím jazykom nemal problém. „Mali sme ju na konzervatóriu ako povinný jazyk. Taliančina je veľmi pekná a melodická, učila sa mi ľahko. Nehovorím, že viem plynulo komunikovať, no spev mi išiel.“
V národnom pôsobil len krátko, potom musel nastúpiť na vojnu. „Našťastie, dostal som sa do Armádneho umeleckého súboru, takže som sa ňou prespieval,“ spomenie časy v zelenom.
Po vojne sa oženil a dostal sa do zboru v Banskej Bystrici. „Keďže som mladý, pre divadlo som vraj perspektívny. Za celý čas, čo som tam pôsobil, som sa však neprepracoval na sólového speváka. Nesklamala ma len táto skutočnosť, ale aj platové podmienky, ktoré sú v slovenskej kultúre veľmi slabé,“ prezradí to, čo všetci vedia.
Zo spomínaných dôvodov odovzdal vedeniu počas jednej zo sezónnych divadelných prestávok výpoveď. „No keďže spevákov je málo, so Štátnou operou v Banskej Bystrici som podpísal dohodu ako externista,“ povie Martin, ktorý sa v súčasnosti živí najmä umeleckou drevorezbou.
Túžba po Rodolfovi
Medzi jeho najobľúbenejšie opery patrí Verdiho Trubadúr, Pucciniho Bohéma a Tosca. Zo spevákov obdivuje najmä slovenských interpretov. „Nesmieme zabudnúť na našu Editu Gruberovú a Luciu Poppovú. Sú to špičkové speváčky, ktoré urobili slovenskému umeniu výborné meno,“ poukazuje na slovenské divy.
Svoju opernú budúcnosť vidí Martin hmlisto. „Teraz som na plný úväzok rezbár. Stále sa však cítim byť spevákom. Chce to čas, potrebujem zo seba dostať zlé skúsenosti. Každý, kto sa chce v niečom presadiť, musí mať do určitej miery niekoho za sebou. Ale verím, že do divadla sa raz vrátim. Zatiaľ si to kompenzujem aspoň ako externista,“ dodá a pritom spomenie postavy, ktoré by si raz rád zahral. „Láka ma Rodolfo z Bohémy a Manrico v Trubadúrovi.“
EVA ŠTENCLOVÁ
