Článok pokračuje pod video reklamou
Žiarčanka Tereza začala cestovať za prácou do cudziny pred viac ako rokom. „Presne je to rok aj tri mesiace. Najskôr som absolvovala šesťtýždňový opatrovateľský kurz. Z toho štyri sme mali teóriu a dva týždne prax v domove dôchodcov,“ hovorí. Vzápätí priznáva, že na Slovensku by prácu, ktorú vykonáva v Rakúsku, nikdy nerobila. „Za také finančné ohodnotenie, nehrozí.“
Natrafila na dobrých ľudí
Agentúra, cez ktorú išla do Rakúska pracovať, mala ako jednu z podmienok aj ovládanie nemeckého jazyka. „Musela som urobiť testy zo základov nemčiny. V škole som sa ju učila štyri roky, no povedali mi, že musím na sebe ešte popracovať. Snažili sa mi nájsť rodinu, ktorá nevyžaduje znalosť nemčiny na perfektnej úrovni,“ vysvetľuje. Kým sa taká našla, chvíľu to trvalo. Čakanie sa však oplatilo. „Natrafila som na veľmi dobrých ľudí. Bývajú pod Alpami neďaleko Innsbrucku, len tridsať kilometrov od talianskych hraníc. Je to vlastne vysokohorská dedinka v krásnej prírode,“ pokračuje.
Zámožní dôchodcovia, ku ktorým sa dostala, sú majiteľmi niekoľkých hotelov. „Dá sa povedať, že tam vlastnia celú štvrť, v ktorej majú aj penzión. Ten prenajímajú ako byty. Ja bývam s nimi v ich rodinnom dome,“ hovorí a zároveň si nevie vynachváliť krásne prostredie okolitých hôr.
Dvadsaťštyri hodín
k dispozícii
Na začiatku bol Tereziným najväčším problémom rečový hendikep. „Prekonať tú bariéru, porozumieť cudzím ľuďom a zapracovať sa, to dá zabrať. Našťastie, nemám ležiaceho pacienta. Skôr fungujem ako spoločníčka.“
Momentálne je jej klient dlhodobo v nemocnici. „Jeho manželka ma nechcela prepustiť, preto som uplynulé mesiace robila spoločnosť jej. Chcela, aby som tam zotrvala, kým sa dedo nevráti,“ vysvetľuje. „Má začínajúceho Alzheimera a Parkinsona. Dohliadala som najmä na to, aby nezabudol užiť lieky, pomáhala som mu pri obliekaní. Jednoducho som ho sprevádzala a debatovala s ním. Musela som byť k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne.“ Nezabudne však znovu pripomenúť, že natrafila na dobrú rodinu. „Veď každý také šťastie nemá. Niekto to nevydrží ani dva týždne a radšej sa vráti domov,“ skonštatuje.
Agentúra je výhodou
Zatiaľ nemá predstavu, ako dlho chce túto prácu robiť. „Najviac mi prekáža cestovanie. Keby existovala letecká linka, ktorá by ma dopravovala tam a späť, znášala by som to ľahšie. Za chvíľu by som bola doma.“ Opatrovateľky však za svojou prácou dochádzajú taxíkmi. Politika agentúr spočíva v tom, že dopravu zabezpečujú ony. „Keby sme išli priamo do Álp, cesta by trvala oveľa kratšie. My však stojíme na piatich slovenských a piatich rakúskych miestach,“ podotkne. Na vlastných autách sa dopravovať nemôžu. „Trvá na tom agentúra. Ale je veľkou výhodou patriť pod ňu, pretože akonáhle sa vyskytnú komplikácie, pomôže. Nájde mi pacienta a keby náhodou zomrel, alebo by som nebola spokojná, nájde mi aj novú rodinu,“ opisuje spoluprácu. „Nie je dobré byť tam na vlastnú päsť.“
Keďže Terezin klient sa už z nemocnice pravdepodobne nevráti, rozhliada sa po inej rodine. „Som tam nevyužitá, nemám z toho dobrý pocit. Veď už pol roka sa o deda nestarám, robím len spoločnosť jeho manželke,“ hodnotí svoju situáciu.
Na Vianoce chcela byť doma
V cudzine zatiaľ strávila jedného Silvestra. „Keďže mám malé dieťa, s opatrovateľkou, s ktorou sa striedam, sme sa dohodli, že na Vianoce zostanem doma ja. Vyšla mi v ústrety,“ podotkne. S posledným dňom v roku sa spájajú jej najťažšie chvíle prežité v zahraničí. „Bolo mi veľmi, veľmi smutno. Predstavovala som si svoju rodinu, ktorá oslavovala Nový rok na chate. Vtedy som najviac cítila, že keď človek pri sebe nemá blízkych ľudí, je to ťažké.“
V každom prípade, rozhodnutie ísť pracovať do Rakúska nikdy neoľutovala. „Získala som tam mnohé skúsenosti, spoznala nových ľudí a videla kus sveta. Odporučila by som to každému.“
EVA ŠTENCLOVÁ
