Je barónkou bez majetku

Pri predstave života barónky si väčšina vybaví vyberanú spoločnosť a krásny kaštieľ so služobníctvom. Barónka Margita Franklová žije v jednom z levických panelákov. Aj napriek deviatim krížikom na chrbte bojuje za navrátenie majetku svojej rodine.

Život ako vo filme

Margitu Franklovú, barónku zo Šaroviec, životné cesty po dlhých rokoch priviedli do Levíc. Stará pani si dodnes čerstvo spomína na udalosti, ktoré pripomínajú scenár filmu.

Rodáčku z maďarského mesta Tata priviedla na Slovensko láska. Pred oltárom stála ako 23-ročná, čo bol na tie časy vyšší vek pre nevestu. „Predtým, ako som sa spoznala s mojím manželom, som bola dvakrát zasnúbená. Prvého snúbenca mi zakázali rodičia, druhý bol lekárom so židovským pôvodom a skončil v pracovnom tábore,“ spomína.

Šťastie zničila vojna

Zlom nastal vtedy, keď sa prvý raz stretla s Jozefom Franklom. „Zoznámili sme sa u advokáta, na prvý pohľad som sa do neho zaľúbila. Vždy sa mi páčili starší muži, preto mi neprekážal 25-ročný vekový rozdiel,“ prezradila barónka. Po svadbe sa mladomanželia usídlili v Šarovciach. „Kaštieľ vo Veľkých Šarovciach kúpil môj svokor Edvard Frankl od Huňadyovcov. Stavbu obklopoval 5-hektárový park, patril k nemu aj areál na klusácke dostihy. Spolu s manželom sme chodievali na poľovačky v blízkom poľovnom revíri,“ spomína si Margita Franklová. Život v nádhernom kaštieli zasiahol príchod druhej svetovej vojny, ktorá zásadne ovplyvnila budúcnosť mladomanželov. Korene rodu Franklovcov siahali k židovskému pôvodu, za čo viacerí členovia rodiny kruto zaplatili. „Svokrovcov odviezli do tábora v Auschwitzi, už nikdy som ich nevidela. Prenasledovali aj manžela, našťastie sa podarilo, aj s pomocou dobrých ľudí, bezpečne ho ukryť. Mňa odviedli do väzenia v Leviciach, kde som v neistote strávila 15 dní. Nechýbalo veľa, a tak ako mnohých, aj mňa by poslali do Auschwitzu. Napokon ma previezli do Maďarska, odkiaľ som sama päť dní putovala naspäť do Šaroviec naprieč mínovými poliami,“ hovorí o ťažkých a neistých časoch. Margita Franklová dodnes nechápe, prečo jej rodinu prenasledovali. „Franklovci neboli ortodoxní židia, nedodržiavali ani nijaké sviatky. Bola to vzdelaná rodina, manžel študoval v nemeckom Halle,“ odôvodňuje. Franklovci podnikali v poľnohospodárstve, vlastnili aj veľký liehovar v Šarovciach. Ako hovorí barónka, jej manžela si ľudia vážili. „Mal silné sociálne cítenie. Keď liehovar pracoval, v obci neboli nezamestnaní. Dôkazom o tom je aj skutočnosť, že u nás nikdy nebol štrajk,“ vysvetľuje.

Po príchode maďarských kolonistov Franklovci prišli o majetok a dlhé roky žili bez vlastného domova. Útočisko našli v hlavnom meste Rakúska, kde sa dočkali vytúženej slobody.

Pomohli im gumy na bicykel

„Hľadanie bezpečného miesta nás obralo o možnosť mať vlastnú rodinu. Keď sme sa usadili vo Viedni, mala som už 44 rokov, čo bolo na dieťa neskoro,“ hovorí.

Franklovcov v novom domove vyhľadal kamarát z mladosti, syn Tomáša Masaryka. „Bol to veľkodušný muž, ktorý nám veľmi pomáhal. Raz nám písal z Londýna list, v ktorom sa pýtal, čo by sme potrebovali. Manžel mu odpísal, že by sa nám zišla guma na bicykel. Zakrátko sme dostali plný vagón gúm na bicykel, ktoré boli v tom čase nedostatkovým tovarom. Z ich predaja sme si zarobili na živobytie,“ rozpráva.

Dnes už 91-ročná barónka si sama poradí s domácnosťou, niekoľkokrát ročne cestuje medzi Levicami a Viedňou, kde je pochovaný jej manžel. „Veľkú radosť mám zo stretnutí so starými známymi zo Šaroviec. Niekedy sa mi stane, že ma oslovia na ulici a prihovoria sa,“ hovorí. Hlavnou náplňou dní Margity Franklovej je už niekoľkoročný boj o navrátenie toho, čo právom patrí jej rodine. Kaštieľ v Šarovciach už síce dávno neexistuje, no Franklovci vlastnili množstvo pozemkov v širokom okolí. „S dôverou som sa obrátila na advokáta v Leviciach, ktorý vedel po maďarsky. Využil však to, že neviem po slovensky a celé roky išiel proti mne. Za mojím chrbtom previedol vlastníctvo pozemkov na iných ľudí,“ sťažuje si Margita Franklová. Barónka verí, že námaha nebude márna a rodina sa v blízkej dobe dočká spravodlivosti.

ŽOFIA KYSEĽOVÁ