Damiánove telo je od krku dole zdeformované. „Jeho postihnutie je vyslovene telesné, mentálne je úplne v poriadku,“ hovorí jeho mama Zdenka. „Má poškodené všetky štyri končatiny, kosti, kĺby, šľachy, svaly.“
Nemá problém
Damián je v podstate samostatný chlapec. „Snaží sa sám obliekať, čistiť si zuby, jesť. Ale treba ho dokrmovať. Jedáva zvláštnym spôsobom, ruka ho pritom dosť bolí,“ pokračuje mamina.
Svoj prvý vozík dostal len nedávno, má ho necelé dva mesiace. Dovtedy ho vozili v kočíku.
Detskému elektrickému vozíku sa všetci v rodine potešili. „Mal naň nárok práve preto, že mentálne je v poriadku. S jeho ovládaním nemá žiadny problém. Predtým musel absolvovať psychotesty, rôzne vyšetrenia u očnej a rehabilitačnej lekárky, neurologičky,“ vysvetľuje.
Jazdí ako víchor
Damiánov vozík vyzerá tak trochu ako elektrické autíčko. V jeho výbave sú dokonca svetlá a smerovky. „Neposedný“ chlapec ho ovláda ľavou rukou, ktorá je na tom o čosi lepšie ako pravá. Smer jazdy riadi džojstikom, okolo ktorého sú rôzne gombíky. „Odmalička sa vozil na malej motorke, ktorú mu upravil manžel, takže na šoférovanie je zvyknutý.“
Počas nášho rozhovoru je Damián neustále v pohybe. Na vozíku jazdí ako víchor, predvádza nám odpichy dopredu, aj dozadu. Pritom robí kadejaké vývrtky, piruety. Vidieť, že na svoje „auto“ si rýchlo zvykol. Ako sám povedal, ovládať sa ho naučil za chvíľu. „Pán, ktorý nám ho doviezol, hovoril, že sa to naučí počas jedného týždňa. No on na tom lietal okolo domu už po polhodine,“ usmieva sa mama.
Ťažký deň
Vozík má dobíjateľné batérie. Tie vydržia podľa toho, koľko sa na ňom jazdí. Zdá sa, že Damián ich dokáže vyšťaviť pomerne rýchlo. „Musia sa nabíjať minimálne dvadsať hodín. Keďže v stredu mávame dosť ťažký deň, musíme to kombinovať s kočíkom. Po vyučovaní máme dve hodinky voľné, potom ideme zase do školy na počítačový krúžok. Odtiaľ domov a opäť von, do cirkevnej školy, kam chodí kresliť,“ poukazuje na zaťaženosť batérií, ktoré toľký nápor v jeden deň nevydržia. „Najradšej kreslím policajné autá. Páčia sa mi sirény. Keď vyrastiem, chcem byť policajtom,“ pridá sa Damián.
Havária na motorke
Už si vyskúšal aj šoférovanie na normálnom aute. „Muž ho držal na kolenách, samozrejme, išli len po poľnej ceste. Ale volantom krútil Damián. Išlo mu to,“ hovorí mamina. „Má to v krvi, miluje šoférovanie na všetkom možnom. Už sa nevie dočkať, kedy si bude môcť urobiť vodičský preukaz,“ poukazuje na synovu vášeň, ktorú zrejme zdedil po otcovi. „Manžel sa venuje motorkám, skladá veterány,“ podotkne.
Na motorke zažil Damián aj malú haváriu. „Zabrzdil som a kamarát do mňa zozadu nechtiac vrazil. Rozbil mi zadné svetlo,“ opisuje šofér kolíziu. „Už som aj spadol. Išiel som do zákruty na dvoch kolesách,“ spomenie kaskadérsky kúsok.
Samostatný
Elektrický vozík pomohol. „Je pohodlnejší, nemusím ho stále tlačiť. Veď keď sme predtým išli do kopca s kočíkom, mala som čo robiť. A Damián má väčšiu voľnosť pohybu, ide si, kam chce. Aj vďaka malým motorkám, ktoré pre neho upravoval manžel, je odmalička relatívne samostatný.“ Horšie je, keď sa vybijú baterky. Nový vozík má deväťdesiatpäť kíl a dotlačiť ho domov dá zabrať.
„S manželom sme si povedali, že plnohodnotný život môže mať aj nechodiaci človek. Preto sme sa sústredili na to, aby bol Damián samostatný a nemusel byť na niekom závislý,“ uzavrela mama Zdenka.
EVA ŠTENCLOVÁ
