Článok pokračuje pod video reklamou
Samovražda je konanie s úmyslom ukončiť vlastný život prostriedkom, ktorý by k tomuto cieľu mohol viesť.
U detí sú zriedkavé
Samovraždy sa častejšie vyskytujú u duševne chorých, u starších ľudí, osôb s telesnými ochoreniami a u tých, ktorí sa o to už raz pokúsili. „Časté sú vo veku od pätnásť do dvadsaťpäť rokov, kedy má význam bezprostredný zraňujúci podnet, negatívny citový zážitok, strata partnera. Alebo ide o pózu či gesto velikášstva vedúce k skratovému impulzívnemu konaniu. Potom sa častejšie vyskytuje medzi päťdesiatym a šesťdesiatym rokom. Vtedy je rozhodujúca strata životnej istoty, choroba, pocit osamelosti či únava životom,“ hovorí Jindřich Cupák, lekár Psychiatrickej nemocnice doktora Matulaya v Kremnici. Podľa neho sú najčastejšími príčinami samovrážd psychosociálna izolácia, strata citovo významnej osoby a depresia. Spúšťacími mechanizmami bývajú úmrtie v rodine, nevera, invalidita, rozchod s partnerom, strata zamestnania, sociálne zlyhanie, vonkajšie katastrofy a krízy.
U detí od šesť do dvanásť rokov sú dokonané samovraždy zriedkavé. „Ale vyhrážky a samovražedné pokusy, vrátane demonštratívnych, sú pomerne časté,“ pokračuje psychiater.
Niekedy stačí pár slov
Pred samovraždou možno vnímať tri štádiá. Prvým sú úvahy o ukončení života. Nasleduje obdobie tápania, kedy súperí chuť skoncovať so životom s chuťou žiť. To vyúsťuje do rozhodnutia konať. „Toto rozhodnutie akoby prinieslo upokojenie. Ak je pevné a jedinec má dostatok síl, čin vykoná,“ vysvetľuje.
„Poznáme presuicidálny syndróm, ktorý obsahuje utiahnutie sa do seba, uzavretie sa pred okolím, obrátenie agresie proti sebe a predstavovanie si suicídia,“ hovorí o tom, z čoho sa dá vyjsť, ak chceme samovražde predísť. Podľa neho je to určitý predpoklad, že nenecháme sťahujúceho sa človeka uniknúť do samoty. Podporujeme komunikáciu s ním a je jedno, či osobne, telefonicky, alebo písomne. Pomôžeme, ak sa s nami zúčastní na spoločenských podujatiach, umožníme mu príjemné zážitky zo spoločného stretnutia, alebo podporíme rozvoj činností, ktoré robieval rád. „Dôležité je počúvať a zaujímať sa o to, nad čím uvažuje. Niekedy stačí len niekoľko obyčajných slov, prejav záujmu a človeka uvažujúceho o odchode zo života môžeme presvedčiť, aby zostal medzi nami,“ vysvetľuje Cupák.
Tvrdí, že ak ide o chorého človeka, treba dbať na pravidelné užívanie liekov, kontakt s lekárom, psychiatrom, klinickým psychológom, prípadne s duchovným.
Prijať dar života
Samovraždy poznáme skratové, ktoré človek vykoná bez zváženia, a bilančné. „Pri nich človek s jasnou hlavou zváži svoju perspektívu. Dobrovoľne ukončiť život vníma ako poslednú slobodnú voľbu, napríklad pri telesných ochoreniach. Jednoducho nechce byť na ťarchu, vystavený utrpeniu, či poníženiu,“ pokračuje.
Pri depresiách vytvára riziko samovrážd neschopnosť udržať významné vzťahy, izolácia v rodine, odmietanie pomoci a túžba po závislosti.
„U zdravého človeka to súvisí s nízkou odolnosťou k záťaži a neschopnosťou prispôsobiť sa v ťažších podmienkach. Dlhší čas uvažuje o metódach a prostriedkoch na uskutočnenie s obmedzením súdnosti. Alebo to býva bezprostredné uchopenie sa prvého nápadu.“
Ak sa niekto pokúsil o samovraždu, mal by byť podrobený psychiatrickému vyšetreniu. „Najmä pre známy fakt, že je možný súvis s nejakým duševným ochorením. Po vyšetrení je dôležitý postoj pacienta k vykonanému činu. Treba zistiť, či zmenil názor, alebo aj naďalej trvajú jeho úmysly skončiť so životom,“ hovorí.
V prípade, že ide o chorého človeka, nasadia mu farmakoterapiu, podpornú psychoterapiu, alebo ho pošlú do ambulantnej starostlivosti psychiatra či klinického psychológa.
„Všetkým, ktorí majú niekedy pocit márnosti života, odporúčam prečítať knihu psychoterapeuta Viktora Frankla A přesto životu říci ano, aby sa mohli rozhodnúť dar života prijať za vlastný,“ uzavrel psychiater Jindřich Cupák.
EVA ŠTENCLOVÁ
