Jožko Roško z Levíc bude čoskoro aj chodiť

Indiánsky sed, lietadielko, pretláčanie rúk pred seba, mostíky či brušáky. Poviete si – nič zložité, to zvládne aj malé dieťa! Kým si to však mohol povedať desaťročný Jožko Roško z Levíc, musel trikrát navštíviť lekárku Evu Augustíniovú v egyptskej Hurgha

„V Egypte bolo super, ale táto škola – to je môj život,“ zalíška sa riaditeľke školy Anne Palaťkovej a triednej učiteľke Beátke Dobrovodskej usmievavý Jožko. Stretnutie bolo v tretiackej triede Základnej školy na Ulici svätého Michala v Leviciach.

Článok pokračuje pod video reklamou

Aj v tohtoročnej letnej sezóne, rovnako ako v oboch predchádzajúcich, totiž meral spolu so svojou maminkou Máriou Majetičovou dlhú cestu za slovenskou lekárkou, pôsobiacou v egyptskej Hurghade. Tri septembrové týždne stačili na to, aby sa Jožko opäť vzoprel osudu a pripísal si k svojej diagnóze detskej mozgovej obrny výrazný výkričník. „Keď sme išli do Hurghady za našou zázračnou pomocníčkou prvýkrát, Jožko bol odkázaný na plienky, veľmi ťažko a nezrozumiteľne hovoril a celé telo mal v jednom kŕči,“ hovorí vďačná mama Mária o nedávnej minulosti. Za to, že Jožkovej reči dnes rozumejú aj spolužiaci, že stíha učivo ako ostatní žiaci a pokúša sa držať pero v rukách, nepotrebuje plienky, výborne pláva, ohýba nohy a vďaka chôdzi po štyroch ho už rodičia nemusia prenášať na rukách, vraj vďačia injekciám a tabletám na prírodnej báze z kuchyne diplomovanej slovenskej lekárky, žijúcej v zahraničí.

„Jožko má úžasnú mechanickú pamäť a neraz strčí svojimi vedomosťami do vrecka ktoréhokoľvek iného žiaka,“ nešetrí chválou na svojho výnimočného tretiaka triedna učiteľka. A Jožko, sediac v jednej lavici spolu so svojou asistentkou Evkou Lenovskou, sa usmieva, pretože každý deň sa mu znova a znova potvrdzuje, že dvadsať injekcií denne do celého tela od uší až po malíčky na nohách v priebehu troch týždňov prinieslo opäť svoje ovocie. „S injekciami neprestávame ani doma – jedna denne do svalu a k tomu tabletky, diéta a každodenné cvičenie,“ prezrádza terapiu, predpísanú na celý rok, mama Mária. Tú najúčinnejšiu terapiu – výdrž a zdravú cieľavedomosť - však, zrejme zo skromnosti, zamlčí a iba pravdivo poznamená: „K Jožkovi sa snažíme podľa možností pristupovať ako k zdravému dieťaťu, pretože rodičia tu pre neho nebudú navždy.“

A keďže je približne štyridsaťkilogramový chlapisko Jožko vďaka rodičovskej obetavosti a dobrej konštelácii hviezd na dobrej ceste zvládnuť aj svoje nohy, vyšla ich rodine v ústrety aj sociálna poisťovňa. „V blízkej budúcnosti nám v domácnosti nainštalujú chodiaci pás za dvestošesťdesiattisíc korún,“ dodala školákova mama.

KATARÍNA KOPCSÁNYIOVÁ