Každý hráč má obľúbený podnik, ktorému je „verný“ určitú etapu svojho života. Niektorí uprednostňujú veľké herne, iným vyhovuje komornejšie prostredie. Majú v ňom pocit súkromia.
Prídu len hrať
Keď sme chceli vojsť do menšieho žiarskeho podniku na Ulici SNP, museli sme zazvoniť. O chvíľu sa ozval zvuk signalizujúci možnosť otvoriť dvere. Schádzame po schodoch k ďalším dverám so závesom. Odhrnieme ho a vstupujeme do ponurej miestnosti s niekoľkými automatmi. Je desať hodín večer a sme zatiaľ jedinými návštevníkmi. Prihovoríme sa mladej zamestnankyni, ktorá nám vysvetľuje, že viac ľudí by sme tam našli cez víkend. V tejto brandži pracuje len od polovice vlaňajšieho novembra. Všimla si však, že do podniku väčšinou prichádzajú pravidelní zákazníci.
„Keď som začínala, nikoho som tu nepoznala. Po čase som zistila, že sem vlastne chodia stále tí istí ľudia. Dá sa povedať, že sú to notorickí hráči,“ povedala.
Sprievodné javy hráčstva, napríklad alkoholizmus, u nich nepostrehla. „Vyslovene prídu len hrať,“ podotkla.
Nemá prehľad, koľko peňazí tam zvyknú zákazníci utratiť.
„Nejako to nesledujem. Ale podľa mňa nejde o extrémy,“ pokračovala.
Svoje hráčske zásoby si ľudia zamieňajú väčšinou na päťeurovky.
„Čo sa mincí týka, do týchto automatov idú len jednoeurovky. Inak sa do nich môžu dávať bankovky všetkých hodnôt,“ vysvetľuje.
Najobľúbenejšou hrou je Admirál.
„Tie automaty sú obsadené najčastejšie. Hráči tu strávia dve, tri hodiny a idú preč. Prichádza sem viac mužov, ale chodia aj ženy. Vekový priemer zákazníkov je asi tridsať, tridsaťpäť rokov. Ženy sú trochu staršie. Také štyridsiatničky,“ opisuje klientelu.
Zatiaľ nemusela riešiť žiadnu problémovú situáciu.
„Robím do rána, do piatej. Obavy mám, ale je to tu zavreté a ľudí púšťam na zvonček,“ dodala.
Po krátkom rozhovore sa rozlúčime a namierime si to do ďalšej zo žiarskych herní.
Žiadne informácie
Najväčšia prevádzka v meste skrýva svoje tajomstvá za nepriehľadnými výkladmi. Hazardný priemysel tu svojim zákazníkom ponúka desiatky automatov. Ich farebné osvetlenie kontrastuje s prítmím, ktoré tu vládne. Za pultom stojí barman a za malým stolom oproti vchodu sedia dvaja muži v čiernom. Ťažko povedať, či ide o „vyhadzovačov“ alebo hostí. Nikomu z nich nie je do reči. „Bez povolenia zamestnávateľa vám nemôžem poskytnúť žiadne informácie,“ zopakuje niekoľkokrát barman.
Keď mal rodinu, nehral
V časti vyhradenej pre hráčov vládne ticho, sem-tam ho preruší monotónny zvuk automatov. Za strojmi sedia len dvaja hostia. Ani jednému z nich nerobí problém hovoriť o svojej hráčskej vášni.
„Hrávam aj 48 hodín v kuse. Už ma tu poznajú. Dnes tu sedím od rána,“ priznáva šesťdesiatročný Žiarčan. K hraniu sa dostal pred rokmi, po rozvode. Skúsil to s partiou priateľov a už pri tom ostal. „Viete to je choroba, závislosť. Keď som ešte pracoval, prehral som aj celú výplatu,“ povie otvorene. „Ale z času na čas vyhrám. V Čechách som raz nahral 29-tisíc,“ pokračuje. Prehraté peniaze už neráta, odhaduje ich tak na osemdesiattisíc. Dlhy si vraj nikdy nerobil a kým mal rodinu, nehral. Napriek tomu, že sám seba považuje za gamblera, liečiť sa nechce. „Načo? Viete som sám a keď nemám čo robiť, zájdem sem. Je to taký koníček. Toto je môj obľúbený automat, oproti ostatným je jednoduchší,“ ukazuje nám symboly na displeji pred sebou. Za deň doňho nahádže približne 60 eur (1807,56 korún).
U nás, Cigáňov, je to inak
Kúsok opodiaľ sedí ďalší zákazník, mladý muž, na pohľad možno tridsiatnik. Keď ho oslovíme, zareaguje najskôr odmietavo, no na prvú otázku, či do herne chodieva pravidelne, odpovie stroho: „Často.“ Keď vyzvedáme ďalej, prizná, že hrá, pretože musí. „Peniaze nepotrebujem, robím to len pre ten pocit. Človek s tým nemôže prestať. Nedá sa to vysvetliť. Hrávam už od šiestich rokov. Skončiť som s tým nikdy nechcel. Načo, keď viem, že aj tak budem hrať.“
Števo zo Žiaru trávi za automatom každý deň. Do tlačidiel na ňom udiera takmer mechanicky. Spoliehať sa musí na svoje šťastie a bezduchý stroj. „Dá alebo nedá,“ pokúša sa svoje gamblerstvo zľahčiť. Do podniku prišiel s 200 eurami vo vrecku, no inokedy minie aj viac. Prehry už neráta, najväčšia výhra, na ktorú si spomína, bola 130-tisíc korún (4315, 21 eur). Raz sa kvôli hre aj zadĺžil, dvadsaťtisíc, ale inak vraj s peniazmi problém nemá. „Tých mám dosť, robíme obchody, predávame,“ pousmeje sa oficiálne nezamestnaný mladík. „A keď mám peniaze a ešte si niečo dám, hrám aj dva dni bez jedla a spania,“ priloží si ukazovák na nos a naznačuje šňupanie.
Automaty vyskúšala už aj jeho manželka a dokonca aj štvorročná dcérka. Občas mu v herni robia spoločnosť. Rodinný život mu jeho vášeň údajne neničí. „Viete, u nás, Cigáňov, je to inak, my buď máme, alebo nemáme,“ povie na vysvetlenie.
Opúšťame podnik. Smerujú za nami pohľady obsluhy. Vonku na ulici z nás zvláštna, trochu klaustrofobická, atmosféra herne rýchlo opadá.
(EVA ŠTENCLOVÁ, IVA ZIGOVÁ)