Patologické hráčstvo je pomerne nová diagnóza.
„Existuje od roku 1980, kedy ju zaznamenali v Amerike. U nás sa zaradila medzi diagnózy až v prvej polovici deväťdesiatych rokov. Predtým ju naša medzinárodná klasifikácia chorôb nepoznala,“ informoval Jindřich Cupák, lekár Psychiatrickej nemocnice doktora Matulaya v Kremnici.
Zruinujú rodinu
Prvého pacienta s chorobou patologické hráčstvo diagnostikoval doktor Cupák v roku 1994.
„Odvtedy sa sem vrátil najmenej päťkrát. Zatiaľ naposledy odišiel práve pred mesiacom,“ hovorí o recidivistovi.
„Absolvoval u nás už aj ochranné liečby, a to vtedy, keď sa dopustil trestnej činnosti. Patologické hráčstvo k tomu totiž smeruje. Zapríčiňujú to státisícové dlžoby. Takýto ľudia často zruinujú celú rodinu. Svojím konaním ju nakoniec pripravia aj o prístrešie,“ vysvetľuje.
Hráčstvu niekedy podľahnú aj ľudia, ktorí majú poruchu afektivity, teda manickí. „Príznačná je pre nich nadmerne dobrá nálada. Je to však psychotický stav, nie patologické hráčstvo.“
Ďalšou skupinou sú abnormné, agresívne a citovo chladné osobnosti, ktorých nezaujíma, čo cítia iní. „Ani v tomto prípade nejde o patologického hráča, ale o abnormnú osobnosť. Tá sa okrem iného škodlivého správania prejavuje aj nadmerným hraním.“
Cesta k vyliečeniu
Patologické hráčstvo je závislosť, ktorej spúšťačom je podľa Cupáka často alkohol.
„Vyznačuje sa silnou túžbou dosiahnuť to, čo chcem. Takýto hráči majú ťažkosti so sebaovládaním. Potrebujú sa dostať k hernému automatu, alebo k stávkovaniu. To ich upokojí a tlak, ktorý cítia, opadne,“ pokračuje psychiater.
Tvrdí, že pacienti s touto diagnózou majú prehľad o tom, čo získali a čo stratili. „Evidentne sú väčšie straty, ale ani to im nezabráni, aby v tom pokračovali,“ podotkne. Niektorí sa však na základe bilancie rozhodnú skončiť s tým a vydrží im to.
„Žiaľ, ten prvý, ktorého sme u nás diagnostikovali, patrí medzi tých, ktorí sa sem periodicky vracajú. A niekedy za veľmi nepríjemných okolností.“
Liečba patologického hráčstva trvá niekoľko mesiacov.
„Ľudia sem väčšinou prídu pod tlakom rodiny či okolností. Postaráme sa im o priestorovú izoláciu, aby sa nedostali k tomu, čo ich priťahuje. Ich závislosť chceme nahradiť nejakou inou, najmä telesnou aktivitou. Ide napríklad o vytrvalostný beh, ktorý môže navodiť pocity spokojnosti a znížiť túžbu po tom, čo je pre nich problematické. Vlastne sa snažíme o prevedenie jednej závislosti na inú. Samozrejme, neškodnú,“ hovorí o tom, že zmena životného štýlu je najspoľahlivejšou cestou k vyliečeniu.
EVA ŠTENCLOVÁ
