Pred týždňom si v Pošte pre teba zaúčinkoval aj Svätoantončan Ondrej Binder. Nedalo nám, aby sme ho trošku nevyspovedali.
Pozerávate niekedy Poštu pre teba?
- Sem-tam to pozerám u svojich rodičov. Je to jedna z mála relácií, ktoré sa oplatí sledovať.
Čo ste si pomysleli, keď sa zrazu pred vami objavil poštár Jano a odovzdal vám veľkú obálku s pozvánkou do štúdia?
- Skoro som odpadol. Čakal som nejakého kuriéra, ktorý mi doniesol tovar. Tak sa totiž predtým predstavil v telefóne poštár Janko. Prví, kto ma napadli, že ma pozývajú, boli moji Nádejáci – a to som aj Jankovi povedal.
Kým ste odcestovali do Bratislavy, pátrali ste, kto by za pozvaním mohol byť?
- Od začiatku som podozrieval Tonka Pižurného, ale on statočne zapieral. Trošku ma pomýlil aj poštár Janko s otázkou na moje vojenské roky v Karlových Varoch.
Bolo očividné, že najviac by vás potešilo pozvanie od bývalej manželky. Myslíte si, že váš vzťah by sa dal ešte obnoviť?
- Keď si niečo veľmi prajete, musíte tomu aj veriť. Bez viery sa nedá žiť.
Ale, prosím, nepoužívajte pojem bývalá manželka, pretože kým nám cirkev neanuluje sobáš, stále je mojou manželkou. Stretávame sa minimálne raz do mesiaca, keď si plním svoju vyživovaciu povinnosť. Obaja veľmi dobre vieme, čo nás rozdelilo, no na verejnosti o týchto veciach bližšie hovoriť nechcem a ani nebudem. Rozvodom trpia najviac deti, ktoré sa nedokážu brániť. Nikoho nezaujíma ich názor. Rodičia sa tvária, že ich milujú, no v skutočnosti milujú len samých seba.
Vráťme sa však k Pošte pre teba. Vážne ste si až do poslednej chvíle neboli istý, kto je za stenou?
- Vôbec som si nebol istý. Myslel som na viacerých. Trošku som vydedukoval, že tam môže byť aj môj syn Miško, lebo tesne pred odchodom do Bratislavy nenasadol so mnou do auta.
Čo vám prebehlo hlavou, keď ste tam zbadali syna a Antona Pižurného?
- No počkajte, vy lumpáci! Ja vám dám! Ako som už povedal, Tonka som podozrieval ako prvého, dokonca som ho prosil, ak je skutočne za tým, nech to zruší.
Za vaše obrovské srdce by vám mohli mnohí poďakovať. Kde sa vo vás berie tá sila pomáhať iným, keď sám ste prekonali a stále prekonávate zložité obdobie?
- Svoju silu čerpám z viery vo Všemohúceho Boha, Ježiša Krista, v Jeho a v našu Nebeskú Matku Pannu Máriu. Kto veľa dostal, od toho sa bude veľa očakávať. Stále si myslím, že som toho urobil príliš málo za to všetko, čo som dostal. Dostávam viac, ako si zaslúžim. Ak chceme prosperovať, musíme sa naučiť rozdávať. Myslím si, že som taký pravičiar s ľavicovým myslením. Čo zarobím, to rozdám. No musím zarobiť! Nie ukradnúť! Niekedy toho rozdám viac ako zarobím, potom si musím zobrať úver. Priznávam, že mám niekedy problémy so splácaním. No pre pomoc blízkym sa oplatí aj skrachovať.
Čo sa dialo po stretnutí v televízii? Išli ste hneď domov? Nevynadali ste „chlapcom“ za ich kúsok?
- Bol som taký dojatý, že som ich nedokázal vyhrešiť. Úplne som sa zabudol rozlúčiť s Katkou a Jankom. Za to sa im aj touto cestou chcem ospravedlniť. Akurát som sa stihol rozlúčiť s pani Zlatkou, ktorá bola v príbehu pred nami. Osobne sa poznáme, bola pred štyrmi rokmi na Ranči Nádej so svojimi detičkami. Najprv som ju nespoznal, ale ona sa mi pripomenula. Bolo to veľmi pekné stretnutie, ktoré zanechalo vo mne hlboký dojem. Po ceste z Bratislavy domov sme sa zastavili v Nitre. Išli sme na svätú omšu – bola predsa nedeľa.
ZA ROZHOVOR ĎAKUJE
ALENA BARTÓKOVÁ