V núdzi spoznáš priateľa

Minulotýždňové husté sneženie, prudký vietor a všadeprítomný mráz premenili najmä cesty druhej a tretej triedy na nebezpečné šmykľavky. V utorok ráno sme si ich zjazdnosť odskúšali na vlastnej koži. Zostali sme visieť v strmom stúpaní medzi dolnou a hornou časťou Trnavej Hory, skrížení cez trištvrte cesty.
Do Hronskej Dúbravy sme v ten deň vyrazili niečo po šiestej hodine. Kým v Žiari plynulosť premávky znemožňoval kašovitý sneh, o pár kilometrov ďalej sa cesta stávala takmer nezjazdnou pre zľadovatený, neposypaný povrch. Do Dúbravy sa nám však podarilo šťastlivo doraziť.
Oveľa horšia situácia vládla na obecných komunikáciách Trnavej Hory. Šmýkať sme sa začali hneď po odbočení z hlavnej cesty na obecnú. Na zaradenej dvojke sme síce pomaly, ale plynulo pokračovali ďalej. Došli sme až do polovice strmého kopca pred hornou časťou obce, keď začali kolesá na zľadovatenej a čerstvým snehom zasypanej ceste naprázdno prešmykovať. Auto prestalo poslúchať, šmýkalo sa stále bližšie k opačnej strane cesty. V strachu, že akýkoľvek ďalší manéver nás zhodí dole strminou, sme sa radšej pokúšali pristaviť ojedinelé autá, idúce zhora.
Nevšímavo pokračovali ďalej. Až, zhruba po 40 minútach poskakovania v ľadovom vetrisku, pri nás zastala mladá vodička s dieťaťom na zadnom sedadle. Určite mala pred sebou plno povinností, no našla si čas, aby na obecnom úrade privolala pomoc. Za to sa jej chceme úprimne poďakovať. Nemenej vďační sme aj zamestnancom obecného úradu, ktorí najprv skrížené auto vlastnými silami vyrovnali a potom bravúrne otočili na spiatočnú cestu.

(AB)