Štvrtok, 26. apríl, 2018 | Meniny má Jaroslava

Peter Mikuláš: Každá protekcia sa končí o siedmej večer

Peter Mikuláš patrí k špičke operných spevákov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Vďaka koncertom precestoval kus sveta, pred pár rokmi vystúpil aj v newyorskej Carnegie Hall. Rok šéfoval Opere Slovenského národného divadla, no pred vedúcou poz

Narodili ste sa v Nitre, ale detstvo ste prežili v Hliníku nad Hronom. Ako si na toto obdobie spomínate?
- K rokom prežitým na Priehradke sa vraciam často. Bývali sme v dome rodičov môjho otca. Po čase si naši spolu so strýcom Ondrejom postavili dvojdom pod Zminou (časť Hliníka). Posledné roky základnej školy som teda prežil tam. Potom sme sa presťahovali do Nitry, kde som doštudoval v gymnáziu.
Roky detstva sú ako studňa s dobrou vodou. Dá sa z nej čerpať po celý život. Na dedine sa žilo ťažko, skoro všetko sa muselo dopestovať na poli. Mali sme zajace, sliepky, svine, kravy. Pamätám si zabíjačky a pasenie kráv. Starká ich dojila a so sestrou sme potom pili čerstvé mlieko. Na ťažké sa pozabúda a zostane len pekné. To, čo vlastne robí detstvo také čarovné. V zime kopy snehu a nekonečné sánkovačky na Kalvárii. Pamätám si napríklad vlkov, ako zavýjali pod horou.
Už vtedy ste si občas zaspievali?
- Kamarátovi Julkovi Veselkovi som raz zaspieval pieseň Keby som bol vtáčkom, ktorú ma naučila mama. Tak som sa hanbil, že som ju spieval ukrytý za kobercom na plote. Aby ma nikto iný nepočul.
Kto z vášho okolia mal na vás najväčší vplyv?
- Z ľudí vo mne najhlbšiu brázdu vyorali moja babka, otcova mama, a jeho brat, strýc Ondrej. Robil šoféra na družstve v Hliníku.
Čo sa vám ešte z hliníckych čias navždy vrylo do pamäti?
- Skoro každú nedeľu poobede som chodil do hlinického kina za korunu. Ani neviem, koľkokrát som tam videl sovietsky film Pruhovaná plavba. Veru, rád by som si ho znova pozrel. No a tam naši hrali aj ochotnícke divadlo. Veľa mi z toho v pamäti nezostalo. Ale spomínam si ešte na brata mojej babky, Andreja Chmelku, vtedy známeho herca. Keď k nám prišiel na návštevu, vždy to bol krásne oblečený, nádherne vyzerajúci šedivý pán v rokoch. Myslím, že určité obdobie robil aj riaditeľa divadla v Košiciach.
Patríte k špičke operných spevákov nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Ako ste sa vlastne k opere dostali a čím vám učarovala?
- Operu som spoznal až v Nitre. Tam som chodil do hudobnej školy na klavír a neskôr aj na spev. Ako gymnazista som raz v rádiu po drôte počul reláciu, kde spievali veľkí basisti krásne operné árie. Pamätám si pocit, že takýto spev je to najkrajšie na svete.
Samozrejme, ako stredoškolák som sa venoval kadečomu. Bavilo ma aj fotografovanie. To ma drží doteraz. Ale spev, to bolo akoby nejaké tajomstvo. Niečo podobné, ako keď som vtedy v Hliníku kamarátovi spieval schovaný za pokrovcom.
Hneď po štúdiu na vysokej škole ste sa stali sólistom Opery Slovenského národného divadla. Stvárnili ste už mnohé postavy. Ktoré patria k vašim obľúbeným?
- Áno. Bol som prijatý najskôr za eléva a potom za riadneho člena Opery SND. Tých postáv sa nazbieralo možno aj šesťdesiat. A ktoré mám rád? Všetky. Každá z nich v mojom živote znamenala čosi veľké. Či to bolo naberanie profesionálnych skúseností alebo spoznávanie nových výborných kolegov.
Ale sú postavy, ktoré mi naozaj prirástli k srdcu. Suchoňov Svätopluk, Kráľ Filip z Verdiho opery Don Carlos, Musorgského Boris Godunov, Mozartov Leporello z opery Don Giovanni či Verdiho Falstaff.
Máte vysnívanú rolu, v ktorej by ste si ešte rád zahrali?
- Priznávam sa, už ani veľmi nie. Z tých postáv, ktoré sú vhodné pre môj hlas, som naozaj spieval hádam všetky. Ale návrat k niektorej z nich v novej podobe a možno aj s novým, nazvime to, starším pohľadom na ňu, prečo nie. Všetko sa totiž vyvíja a umelecká práca je naozaj večná.
V roku 2003 ste vystúpili v newyorskej Carnegie Hall, dva roky predtým v Metropolitnej opere. Aké pocity vás vtedy sprevádzali?
- Mal som hroznú trému. Ale povedal som si, že keď som už raz tam, musím ukázať, čo som sa naučil. Po prvých taktoch som sa upokojil a snažil sa presvedčiť publikum, že aj na Slovensku funguje operný spev.
Získali ste viacero ocenení. ktoré si vážite najviac?
- Všetky. Ani jedno som nedostal za politiku alebo po známosti. Len za prácu. Doteraz som zostal Zaslúžilým umelcom.
Veľmi sa teším z cien z troch speváckych súťaží. S odstupom času vidím, aký som bol vtedy bezstarostný mladík. Vybrať sa do Moskvy, Helsínk, Karlových Varov, medzi takú konkurenciu. Teraz by som to prežíval s oveľa väčším napätím a pocitom zodpovednosti.
Vďaka koncertom ste precestovali kus sveta. Spievali ste napríklad v Taliansku, Grécku, Portugalsku či Japonsku. Ktorá krajina vás najviac zaujala?
- Je dobré vidieť svet, želal by som to každému. Len spoznaním doposiaľ nepoznaného sa človeku otvoria oči. O to viac si potom váži svoj domov.
Zaujalo ma Japonsko so svojou neopakovateľnou kultúrou a históriou. Brazília temperamentom, Taliansko pamiatkami, Nemecko precíznosťou. Každá má svoje. Keď to človek správne spozná, môže to potom použiť dokonca aj na javisku pri tvorbe postavy.
Je rozdiel medzi divákmi v jednotlivých krajinách?
- Áno. Nemci vnímajú pozorne a veľa si pamätajú. Španieli sú pohodoví, sadnú si a chcú počúvať. Čím krajšie a romantickejšie, tým lepšie. Je to na dlhú debatu. Ale verte, dobrá muzika je len jedna, a tá osloví každé publikum na svete rovnako. Keď je slabá, aj odozva divákov je taká. Našťastie, všetky diela klasického repertoáru sú nádherné a stále oslovujú rovnako silno ako vtedy, keď vznikli. Diela súčasných skladateľov si musia toto postavenie ešte len získať.
Na pódiu ste sa určite stretli s mnohými opernými velikánmi. Môžete menovať aspoň pár z nich?
- Spieval som napríklad s fantastickou speváčkou slovenského pôvodu Luciou Popp. Boli, samozrejme, aj iní. Čím väčšiu hviezdu som stretol, o to väčší človek to bol, skromný a poctivý umelec.
Aký najväčší trapas ste zažili na javisku?
- Raz som spieval, s bohužiaľ už zosnulým kolegom Sergejom Larinom, Verdiho Requiem. Na koncertoch sa spieva vo frakoch, ale keď si chce človek sadnúť, nie je to jednoduché. Šosy, visiace vzadu, treba rukou najskôr hodiť nabok, nakloniť sa a až potom si človek môže sadnúť. Problém ale bol, že to uklonenie sme so Sergejom urobili nie každý na jednu stranu, ale k sebe. No a tak sme si tresli hlavy hneď na začiatku koncertu, pred publikom. Tí, čo to videli, sa smiali a my s nimi. No nakoniec sme museli zachovať honor, pretože išlo o veľmi vážne dielo.
V roku 2006 ste sa stali riaditeľom Opery SND. O rok neskôr ste požiadali o uvoľnenie z tejto funkcie. Prečo?
- Tých dôvodov je viac. Je však ťažké robiť vedúceho tak zložitého mechanizmu, akým je opera a popritom aj spievať. Tak padlo rozhodnutie, že sa vrátim na javisko Opery SND ako sólista. Návrat nebol ani boľavý, ani ťažký. Len pokračujem v repertoári, ktorý som robil.
Ako vyzerá deň operného speváka?
- Keď nie je večer koncert alebo predstavenie, vyzerá ako u každého bežného človeka. Život v domácnosti, záľuby, povinnosti a, samozrejme, cvičenie.
Mierne sa to zmení, keď treba vystúpiť pred publikum. Vtedy sa necvičí, možno len výnimočne. Treba zachovať určitý pokoj, aby sa spevák mohol na predstavení čo najviac sústrediť. U nás sa hovorí také príslovie. Každá protekcia končí o siedmej večer.
Staráte sa nejako špeciálne o svoj hlas? Stalo sa vám už, že jednoducho prestal „poslúchať“?
- Áno, veru stalo. Prišiel náhly zápal hlasiviek a riešil som to tak, že som sa vrátil z Dublinu domov. Mal som tam spievať koncert.
Inak sa nijako špeciálne o svoj hlas nestarám. Myslím, že je to zbytočné. Zápal hrdla príde aj tak, nech robím, čo robím. Treba ho poriadne doliečiť, nedá sa to nijako urýchliť.
Po ťažkom spievaní, keď sú hlasivky horúce, by sa nemala piť studená voda. Aby sa neobarili. Ale zažil som aj kolegov, ktorí si pokojne dali zmrzlinu.
Čomu sa venujete vo voľnom čase?
- Domácnosti, chalupe, foteniu, trochu sudoku. Inak vyučujem spev na vysokej škole múzických umení. Je to pekná práca.
Ako často navštevujete Hliník nad Hronom? Máte tam ešte nejakú rodinu?
- Áno, zo strýcovej strany. Ale do Hliníka sa dostanem iba zriedka. Je to škoda, pretože je tam vynikajúca hudobná škola, pri ktorej založení som bol aj ja. Mám však voči nej veľkú podlžnosť. Jednoducho sa nemôžem časovo uvoľniť a tešiť z toho, ako tie deti krásne hrajú a spievajú.

Článok pokračuje pod video reklamou


EVA ŠTENCLOVÁ

Spravodajstvo

Správy a aktuality z okresov Žiar nad Hronom, Banská Štiavnica a Žarnovica.


  1. V rieke Hron našli telo neznámej ženy 722
  2. Desať najdrahších futbalistov hrajúcich na Slovensku. Koľko stojí Pohronie? 520
  3. Žiarska nemocnica potrebuje doplniť zásoby krvi, chystá mimoriadny odber 269
  4. Plaváreň musí počkať. Radnica zatiaľ nevie, koľko bude stáť Žiarčanov zimák 180
  5. Pri nehode sa vážne zranili aj Žiarčanka a Hliníčanka 180
  6. Plánovaná malá vodná elektráreň v Žiari nad Hronom skončí na súde 114
  7. Žiarska ulica zmenila na pár dní farbu. Je celá ružová Foto 72
  8. Žarnovica s nešťastnou prehrou, Št. Bane i Lovča si schuti zastrieľali 58
  9. V obci Brehy postavili novú škôlku. Čakajú aj deti zo susednej Novej Bane 56
  10. Pamäť kronikárke zo Starej Kremničky závidia aj mladší Foto 53

Najčítanejšie správy

Žiar

V rieke Hron našli telo neznámej ženy

Viac má povedať súdna pitva a testy DNA.

Desať najdrahších futbalistov hrajúcich na Slovensku. Koľko stojí Pohronie?

Celková hodnota futbalistov Pohronia je o 300-tisíc eur vyššia ako Zvolenčanov.

Žiarska nemocnica potrebuje doplniť zásoby krvi, chystá mimoriadny odber

Nemocnica hľadá nových darcov. Krv najčastejšie potrebujú onkologickí a dialyzovaní pacienti.

Plaváreň musí počkať. Radnica zatiaľ nevie, koľko bude stáť Žiarčanov zimák

Hoci mesto hospodári dobre, zimný štadión je pre jeho rozpočet stále veľkým otáznikom.

Pri nehode sa vážne zranili aj Žiarčanka a Hliníčanka

Okolnosti vážnej nehody polícia vyšetruje. Pri udalosti zahynul aj spisovateľ Peter Krištúfek.

Blízke regióny

Mužstvo ako v lige. V malej slovenskej dedinke hrávajú futbalisti zo slávneho veľkoklubu

Účinkujú v siedmej lige, no v ich kádri sa nachádza niekoľko zvučných mien.

Policajti hľadajú nezvestného Lučenčana

Podľa policajnej hovorkyne má nezvestný samovražedné sklony.

Odišli do dediny za kamarátmi a už sa nevrátili

Pomôžte pri pátraní po troch tínedžeroch z obce Fiľakovské Kováče.

Desať najdrahších futbalistov hrajúcich na Slovensku. Koľko stojí Pohronie a MFK Zvolen?

Celková hodnota futbalistov Pohronia je o 300-tisíc eur vyššia ako Zvolenčanov.

V areáli Slovenky sa začína s búraním, vzniknúť tu má ucelená mestská štvrť

Architektonicko-urbanistická štúdia bude riešiť aj Strieborné námestie, ktoré prepojí celú lokalitu s centrom mesta a zároveň vytvorí atraktívny vstup do historickej zóny.

Všetky správy

Z armády odchádza na protest skúsený generál

Odchádzajúci generálporučík Macko je jediný Slovák, ktorý riadil základňu NATO.

Kaliňákovi sa z vnútra odísť nechce, stále sa angažuje

Účasť exministrov na oficiálnych prijatiach návštev je ojedinelá. Exminister hovorí, že nešlo o nič zásadné.

Štát v službách smerákov: najprv prídu hrubokrkí, po nich grófka Rošková

Farmári z východného Slovenska hovoria o bezpráví a o strachu. Šíriť ho má organizovaná skupina za asistencie policajtov a štátnych úradov.

Do rekreačného sídla papalášov politici už takmer nechodia

V Častej–Papierničke boli minulý rok ubytovaní len dvaja poslanci, zariadenie viac využívajú zamestnanci Kancelárie NR SR a verejnosť.