SKLENÉ TEPLICE. Hoci je Mária pôvodným povolaním servírka, živý sa úplne inou prácou. So svojím manželom Viktorom majú pod palcom salaš, v ktorého košiari je tristoštyridsať kusov oviec. Z toho dvestopäťdesiat vyháňa na pašu práve mladá bačovka.
Vyšplhala sa na strom
Salaš zamestnáva človeka dvadsaťštyri hodín denne. „Od rána do pol štvrtej poobedia som s ovcami na paši," spomenie len jednu zo svojich povinností. „Keď sa vrátim, rýchlo idem niečo uvariť našim deťom," pokračuje matka troch synov a jednej dcéry. „Teraz, cez prázdniny, chodievajú pásť so mnou. Vnímajú to ako dobrodružstvo, zážitok," povie na adresu svojich ratolestí. Keď však chodieva na odľahlé lúky, nachádzajúce sa medzi horami, sama, nie je jej všetko jedno. „Je to nebezpečné. Chodieva tam veľa diviakov. Už som sa veru musela vyšplhať aj na strom," spomenie jednu z extrémnych situácií. „Našťastie, bola som nútená zostať tam len chvíľku, potom odišli. Ale strach som mala veľký," priznáva.
„Raz som za ňou išiel s dvoma psami a pustil som ich na nich. Jedného však diviak vyhodil cez kriaky z jednej strany a ďalšieho z druhej. Keď som videl ako leteli, rýchlo som aj ja vyliezol na strom pod ktorým sa o chvíľu nato objavil obrovský kanec," opisuje svoju skúsenosť s divými zvieratami aj bača.
Mária a Viktor so svojimi štyrmi deťmi.
Obrovské stopy
Do oviec sa vraj diviaky nepúšťajú. „Útočia len na človeka. Nikdy neviete, z akej húštiny na vás vyletia. Nie vždy je naporúdzi strom," hovorí Mária, ktorej jediným pomocníkom v nebezpečnej chvíli je mobilný telefón. „Ale teraz mi jeden kamarát doniesol petardy na ich odplašenie."
Hoci sa v okolí sklenoteplického salaša objavujú aj medvede, bačovka ich ešte zoči-voči nestretla. „Nedaj Bože, aby som na nich natrafila," podotkne. „Chlapi asi tristo metrov odtiaľto ťažili drevo a videli obrovské medvedie stopy. Taká veľká laba ako dvanástka noha človeka," pridá sa opäť bača Viktor. „Vraj tadiaľto chodieva medvedica. Ak by raz okoštovala baraninu, koniec. Už by nám nepomohlo nič."
Nonstop práca
Potom, ako sa bačovka vráti z rannej paše a navarí deťom obed, ovce sa ešte do večera pasú v okolí salaša. „Kŕmime jahničky, staráme sa o maštale, dopúšťame vodu," vráti sa k vymenúvaniu svojich povinností. „A strážime, čiže robíme aj vrátnikov," poukazuje na nonstop starostlivosť. „V noci sme tiež stále v strehu. Keď zabreše pes, alebo zahrkoce zvonec, hneď bežíme pozrieť, čo sa deje." Napriek všetkému je spokojná. „V dnešnej dobe je človek rád, že má robotu. Len by to mohlo byť lepšie ocenené."
