Článok pokračuje pod video reklamou
KREMNICA. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia bol Anton Lycius pedagógom v jedenásťročnej strednej škole (terajšie gymnázium). Direktívna politika vtedajšej vlády sa pomaly začala uvoľňovať a do popredia sa dostával Alexander Dubček, ktorý hlásal socializmus s ľudskou tvárou. Medzi jeho sympatizantov patril aj tento stredoškolský učiteľ, ktorý inváziu sovietskych vojsk prežil v Kremnici.
Všade boli tanky
„V kritický deň som sa nachádzal na Dolniakoch, odkiaľ pochádzala moja manželka. Cestou domov, do Kremnice, sme sa z rádia dopočuli, že sme boli napadnutí," spomína. „U svokry sme nechali prázdninovať vtedy našu štvorročnú dcérku. Keď sme si ju o pár dní išli zobrať, mali sme strach cestovať. Všade boli tanky," opisuje vážnu situáciu. Okrem toho registrovali aj početné ruské lietadlá smerujúce do Prahy, ktoré im ponad hlavy denne prelietavali.
„Keď tanky dorazili do Kremnice, ľudia sa skrývali v kadejakých výklenkoch. Aj ja som ich z jedného takého miesta pozoroval. Smerovali na Skalku," poukazuje na fakt, že vojaci tam išli obsadiť vysielač. „Samozrejme, všetci ich „vítali" s odporom. Veď nikto nečakal, že nás, priateľský socialistický štát, takto ponížia."
Ruský tank v starej časti Žiaru nad Hronom. Autor fotografie je neznámy.
Na mieste mŕtvy
Anton Lycius má dodnes odložené noviny, ktoré sa postavili proti okupantom. Vydával ich žiarsky Okresný výbor komunistickej strany, ktorý bol naklonený Dubčekovi. Ide vlastne o predchodcu týždenníka MY Noviny Žiarskej kotliny, vtedajšiu Žiaru socializmu. Na jednotlivých stranách nám postupne ukazuje rôzne protestujúce heslá a slová vyzývajúce ľudí, aby zachovali pokoj. On sám v tých časoch pracoval aj na okresnom výbore československého zväzu mládeže. „Vtedy tam predsedoval Vladimír Mečiar a tiež bol proti vstupu vojsk na naše územie. Neskôr ho preto vylúčili zo strany."
Atmosféra augustových dní poznačila aj školu, v ktorej Anton Lycius učil. „Do protestu som sa zapojil s mojimi kolegami. Vyrábali sme plagáty, ktoré sme ponaliepali v celej Kremnici," listuje vo svojich archivovaných materiáloch a zároveň číta heslá, ktoré vtedy písali. „Nech žije ÚV KSČ na čele s Dubčekom. Učitelia a profesori kremnických škôl sú jednotní v boji za socializmus a proti okupácii. Žiaci a študenti kremnických škôl, zachovajte kľud a rozvahu."
Protesty nastali v celom Československu. O život pritom prišlo viac ako sto ľudí. Ďalšie stovky vážne či ľahšie zranených hlásili z viacerých miest. „Aj v Žiari nad Hronom, na križovatke v starej časti mesta, hodil jeden muž do okoloidúceho tanku pohár. Vtom sa ozvala paľba, ktorá ho zasiahla. Na mieste bol mŕtvy."
Veľké sklamanie
Dramatické udalosti vnímal Anton Lycius o to silnejšie, že prežil aj druhú svetovú vojnu. „Ako šesťročný chlapček som Rusom, ktorí oslobodili našu dedinu, bežal v ústrety. A zrazu nás prepadli. Cítil som strašné sklamanie. Veď sme im nič zlé neurobili, len sme si budovali svoju spoločnosť. Niečo nové, demokratické, slobodné," hovorí.
Potom, ako Rusi „revolúciu" potlačili, nastala normalizácia. Antona Lyciusa pre jeho činnosť počas augustových dní zo školstva prepustili. „Vtedy sa za mňa postavili viacerí ľudia. Niekto skrátka zasiahol a o tri mesiace nato som sa mohol do školy vrátiť. Samozrejme s tým, že ma budú stále sledovať a robiť mi politické hodnotenia." Každý rok vraj musel ako odsúdenec predstúpiť pred osemčlennú komisiu. Pýtali sa na jeho názor na Rusov a internacionálnu otázku. „Samozrejme, musel som klamať, veď som mal rodinu," povie otvorene. V tom čase sa zaujímal aj o miesto asistenta na Vysokej škole lesníckej vo Zvolene. Rektor požiadal okresný výbor o posudok, ktorý znel: „Menovaný bol do roku 1970 členom KSČ. Pri prehodnocovaní členov strany bol z nej pre nesprávne názory na internacionálnu otázku vylúčený. Svoju prácu aj naďalej koná zodpovedne, nedostatky sa v jeho školskej ani mimoškolskej práci nevyskytujú." Na žiadosť o toto pracovné miesto mu ale odpísali, že prijali iného uchádzača. Od kamaráta sa však dozvedel, že nikoho nezobrali.
Život zosmutnel
Obdobie po auguste 1968 bolo pre Antona Lyciusa obrovským stresom, ktorý vyústil do zdravotných problémov. „Dovtedy som ako športovec nepoznal žiadnu chorobu a zrazu som mal veľké problémy so žalúdočnými vredmi," vysvetľuje.
Napriek tomu, že ako pedagóg, vyštudovaný doktor prírodných vied a inžinier ekonómie vypracoval osem celoštátnych učebných pomôcok, nebol primerane ohodnotený. „Nikdy som nedostal osobný príplatok," podotkne. Tvrdí však, že nejde o jeho, ale o celospoločenskú tragédiu. „Mnohí ľudia sa napriek výbornému vzdelaniu a schopnostiam už nikde nedostali. Mohli ste byť čímkoľvek," poukazuje na to, čo dosiahli reformní komunisti. Po roku 1968 jednoducho nastala nepríjemná zmena. „Zosmutnel nám život. Už nikdy som sa nedokázal zasmiať tak, ako predtým," uzavrel.
