HODRUŠA-HÁMRE. Z chovnej stanice, ktorú každý pozná pod názvom Z Krotkovského dvora, vyšiel už nejeden šampión. Majiteľ Peter Krotkovský sa psom venuje od detstva. „Ako osemročný som začal s nemeckými ovčiakmi," hovorí. Kynológiou sa zaoberá celý život, no svoju pozornosť časom upriamil výlučne na československého vlčiaka. Je to pes, ktorý svojím vzhľadom, stavbou tela, pohybom, osrstením a sfarbením pripomína vlka. „Koncom päťdesiatych rokov ho začali šľachtiť v armáde. Chceli ho využiť najmä v pohraničnej stráži. Skrížili karpatského vlka s nemeckým ovčiakom, z čoho neskôr vzniklo nové plemeno," vysvetlil.
Vlčica a pes
Cieľom vojska bolo vytvoriť pomocníka, v ktorom by sa spojili vlastnosti primitívneho druhu vlka ako sú vytrvalosť, odolnosť, rýchlosť, vysoká ostražitosť a široko rozvinuté zmysly s povahou chovného psa. Prvé potomstvo tohto druhu prišlo na svet v máji 1958. Šteniatka vzišli zo spojenia vlčice Brity a nemeckého ovčiaka Cézara v chovnej stanici Břízový háj. Do roku 1983 sa narodilo takmer dvetisíc krížencov rôzneho stupňa kríženia.
Vojaci očakávali, že proces vyšľachtenia bude rýchly. „Kríženci mali pekný vzhľad, osrstenie aj výkonnosť, no stále mali povahu vlka. Kým sa stali všestranne využiteľnými, vyžadovalo si to dlhodobejšiu prácu," pokračuje Peter Krotkovský vediac o čom hovorí. Na šľachtení nového plemena sa totiž osobne podieľal. „Prizval ma k tomu major pohraničnej stráže František Rosík, jeden z prvých, čo sa týmto procesom začal zaoberať. Druhým bol Karol Hartl," povedal. Stalo sa tak vraj potom, ako vojsko po uskutočnení prvých krokov prestalo situáciu zvládať. „Psov rozhodili medzi chovateľov a pomaly sa pokračovalo ďalej."
Chovateľ psov má dom plný diplomov, ktoré získal so svojimi šampiónmi.
Život vo svorke
V šľachtení s Františkom Rosíkom teda prevzal štafetu Peter Krotkovský. Kým sa im podarilo dosiahnuť potrebný efekt, trvalo to celé roky. K prvému vrhu nového plemena došlo v chovateľskej stanici Z Krotkovského dvora v roku 1985. Československý vlčiak má v súčasnosti všetky vlastnosti, ktoré chceli docieliť. „Je vynikajúcim strážcom a spoločníkom. Prekonanie stokilometrového úseku pre neho nie je žiadny problém. Má aj výborné čuchové vlastnosti a prirodzené vlohy pre život a prácu vo svorke," vyzdvihuje len niektoré z predností. Toto plemeno je podľa neho možné všestranne využiť napríklad ako služobného, záchranárskeho, lavínového či pastierskeho psa.
Konkurujú severanom
Vytrvalosť a rýchlosť československého vlčiaka využil aj na pretekoch psích záprahov. Ako prvý jazdec na Slovensku ich začal trénovať na spôsob severských ťažných psov. „Prvé preteky som s nimi absolvoval v roku 1987 v Krušných Horách na Moldave. Zúčastnil som sa aj na stokilometrovom prejazde cez Krkonoše," spomína. To, že severským psom môže československý vlčiak bez problémov konkurovať, dokazujú ich viaceré prvenstvá v tomto športe. Svedčia o tom diplomy, ktorých má Peter Krotkovský plný dom.
Momentálne chová len dvoch vlčiakov. „Doľahla na mňa kríza a šesťdesiat kusov som musel rozložiť medzi kamarátov. Nemal som peniaze na krmivo," zdôvodní. Jeden pes ho vraj vyšiel do 50 eur (1 500 korún) mesačne. „Susedom také množstvo psov neprekážalo, choval som ich na obrovskej samote. V jej okolí nikto nebýva." Tvrdí, že pokračovať by mohol len v prípade, ak by sa našiel nejaký sponzor.
Niekoľkonásobný svetový šampión Omar.
Zápis do Guinessovej knihy?
Jedinci Z Krotkovského dvora získali vysoké ocenenia na oblastných, národných a celoštátnych výstavách psov. Veľký úspech dosiahol v roku 1990 na svetovej výstave v Brne, kde získal tri víťazstvá. Na medzinárodnej Dunajskej výstave v Bratislave sa zúčastnil so štyrmi psami, pričom všetci skončili na prvom mieste. „Zaujímalo by ma, či by sa ešte našiel chovateľ, ktorý to docielil. Možno by to stálo za zmienku v Guinessovej knihe rekordov," myslí si.
„Najsilnejšou hodnotou v chove je krása. Keď som začínal, mal som vlkošedých psov. Postupne som docielil pálené, neskôr strieborné sfarbenie. Vlastne som dolaďoval to, čo vyšľachtil František Rosík. V mojej chovnej stanici uznali toto plemeno za celosvetové." Dosiahol to vraj výberom správnych párov. „Výsledok musel mať krásu vlka, ktorý nesmie vyzerať ako pes, ale musí mať jeho povahu," prízvukuje znovu. Nie je to však také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. „Okrem genetiky treba pritom prihliadať na veľa ostatných záležitostí. Ja som mal to šťastie, že vždy som vybral správne. Samozrejme, potrebná je pritom intuícia," poodhalil kúsok z receptu na šľachtenie psov.
