BREHY. More ho fascinovalo odmalička, najmä jeho nesmiernosť. Roky v ňom dozrievala túžba tento živel prekonať. „Chcel som niečo dokázať, nie iným, ale samému sebe," spomína. Príležitosť prišla, keď sa pred troma rokmi pridal ku klubu otužilcov Ľadové medvede Bratislava. „V tom čase šéf klubu Laco Pečenka trénoval na kanál La Manche a inšpiroval aj mňa. Myšlienku, že by sme to mohli skúsiť obaja, sme prvýkrát nahlas vyslovili zhruba pred dvoma rokmi. Spoločná príprava bola pre nás zároveň veľkou motiváciou," hovorí o kamarátstve, ktoré ho napokon priviedlo až na breh slávneho kanála.
Ivan Gazdík patrí k bratislavským Ľadovým medveďom.
Niektorí na svoju príležitosť čakajú roky
Od nápadu k jeho uskutočneniu viedla dlhá cesta. Obaja športovci sa museli do poradovníka nadšencov, ktorí chceli zdolať vzdialenosť medzi anglickým a francúzskym pobrežím, prihlásiť mesiace dopredu. „Celú sezónu je to tam plné plavcov z celého sveta. Všetci sa musia zapísať u lodivoda, ktorý ich so svojou loďou sprevádza počas pokusu. Keďže teplota vody je vhodná na plávanie len asi tri mesiace, niekedy trvá aj roky, kým sa človek dostane na rad," vysvetľuje. Termín, ktorý jemu a jeho priateľovi pridelili, pripadol na júl. „Kým Laco svoj pokus nedokončil, ja som sa ani nedostal do vody. Mňa a ďalšie dve plavkyne preložili kvôli zlému počasiu na neskôr," hovorí o komplikáciách, po ktorých sa vrátil domov na Slovensko.
Chlad a únavu si nepripúšťal
Ku kanálu sa opäť dostal až v septembri. Štartoval v sobotu 26. septembra o 3.30 miestneho času. „Budíček v hoteli bol o jednej. Pripravili sme teplú vodu a iontové nápoje. Tie mi potom podávali počas plavby. Podobne ako banány a čokoládové tyčinky. Nalodili sme sa, vrátane rozhodcu Anglickej plaveckej asociácie, a vyplávali," hovorí o chvíľach, keď nočné more osvetľovali iba svetlá doverského prístavu. Natretý lanolínovým olejom sa prežehnal a skočil do vody. Jej teplota bola pätnásť stupňov, on sa však túto informáciu dozvedel až v cieli. „Nechcel som, aby mi môj doprovodný tím hovoril čokoľvek o teplote vody alebo o mojom priebežnom čase. Podobné údaje by ma mohli znervózniť," povie o taktike, ktorej veril až do konca. Väčšina diaľkových plavcov sa zhoduje, že dôležité je nepripúšťať si negatívne pocity, snažil sa teda myslieť na svoju rodinu a na tréningy, ktoré absolvoval ešte doma, a nie na únavu a chlad.
Únavu a chlad si nepripúšťal.
Na loď pripevnili svätý obrázok
„Bol som výborne naladený, skoncentrovaný. Keďže som si práve plnil svoj životný sen, šiel som do toho s radosťou." Pomohlo mu aj povzbudzovanie členov tímu. Ako talizmany poslúžili slovenská vlajka a obrázok Matky ustavičnej pomoci, ktorý mu pred plavbou pripevnili na bok lode. „Plavci si tam zväčša dávajú obrázky, ktoré v nich dokážu zmobilizovať posledné sily," povie na vysvetlenie.
Najkratšia vzdialenosť medzi Anglickom a Francúzskom je 34 kilometrov, plavci však obyčajne zaplávajú oveľa viac, niekedy aj 40 až 60 kilometrov. „Môžu za to morské prúdy, ktoré sa s človekom pohrávajú ako so zápalkovou škatuľkou," tvrdí.
Maximálne šťastie a vďačnosť
Keď kapitán lode vyšiel na palubu a ukázal mu dva zdvihnuté palce s tým, že na brehu bude o dvadsať minút, jeho nadšenie vzrástlo. „O dvadsaťdva minút som skutočne doplával na pláž, kde mi tlieskali domáci a turisti. Pocit, že som to dokázal, bol úžasný. Cítil som maximálne šťastie a zároveň vďačnosť všetkým ľuďom, ktorých som do tohto projektu zatiahol," usmieva sa na svoju manželku Máriu, ktorá ho spoločne so synom Števkom povzbudzovala doma. Keď im večer po telefóne oznámil, že La Manche preplával za 13 hodín a 29 minút, správa sa v okamihu dostala k najbližšej rodine i všetkým priateľom.
Mieri k Gibraltáru
Na francúzskom brehu si Ivan Gazdík nazbieral kamienky a mušle na pamiatku a loď opäť zamierila do Anglicka. S priateľmi úspech oslávil ešte v ten večer v jednej z doverských kebabární. „Dostal som dokonca darček, tortičku, od českých plavkýň, ktoré sa v tej dobe pripravovali na medzinárodnú štafetu," spomenie solidaritu medzi športovcami. „Vznikajú tam medzi nimi putá. Každý sa každého pýta, odkiaľ je, ľudia spoznávajú svoje príbehy a vzájomne sa povzbudzujú."
Úspech, ktorý plavec zažil pre pár dňami, ho motivuje k ďalším výkonom. Jeho cieľom sa o rok stane Gibraltárska úžina. „Vzdialenosť medzi Španielskom a Afrikou je síce menšia ako v prípade La Manchu, ale prúdy sú tam oveľa silnejšie. Nebezpečenstvo znamenajú aj žraloky," upresňuje svoje plány a s úsmevom dodáva: „Dúfam, že sa mi všetky morské obludy vyhnú."
