Ján Melcer (79) z Banskej Belej sa prác na Trati mládeže ako gymnazista zúčastnil dvakrát, v rokoch 1948 a 1949. Dnes si na to spomína ako na príjemné obdobie mladosti. Hovorí však aj o prvých negatívnych prejavoch nastupujúceho režimu.
Spomínate si na prvý kontakt s Traťou mládeže?
- V auguste 1948 sme s kamarátmi ako študenti banskoštiavnického gymnázia na celý mesiac nastúpili do 4. tábora, poniže viaduktu neďaleko Kozelníka. Dnes už tam po ňom niet ani stopy. Pracovali sme v miestach, kde je dnes kozelnícka železničná stanica. Odkopávali sme svah a zeminu sme ručne nahadzovali do malých vozíkov, huntíkov, a po úzkokoľajke sme ju dopravovali na násyp. Išli sme do toho s nadšením. Nikto sa neulieval. Bola to masa, ktorá pripomínala mravce.
Ako vyzeral bežný deň brigádnika?
- Prvý rok sa robilo na dve zmeny po šesť hodín. V tábore vládol pomerne prísny režim. Von nás púšťali iba na priepustku. Mne osobne to pripadalo ako na vojne. Pri vchodoch sa dokonca pohybovali stráže s puškami. Pochybujem, že by ich použili, ale mali ich.
Išlo iba o prácu, alebo ste si našli čas aj na niečo iné?
- Po šiestich hodinách práce nasledovalo voľno. To sme väčšinou využívali na šport, kultúru, večer sme sedávali pri táboráku. Druhý rok už na to nebol čas. Pracovalo sa na tri osemhodinové zmeny. Všade, kde horel termín, nasadzovali brigádnikov.
Kde ste počas stavby bývali? Bolo náročné v provizórnych podmienkach dodržiavať hygienu?
- Spávalo sa buď v drevených barakoch s pričňami alebo vo veľkých vojenských stanoch. Každý dostal dve deky, jednu si dal pod seba a druhou sa prikryl. Žiadny komfort. Varili nám vojenskí kuchári. Seba aj špinavé riady sme umývali v potoku. Ako záchody slúžila vykopaná pozdĺžna žumpa oplotená vetvami. Polovicu využívali chlapci, polovicu dievčatá.
Brigádnici sa kúpali v potoku. V ňom umývali aj riad. FOTO: ARCHÍV WWW.MDC.SK
Pamätáte si, čo ste jedávali?
- Raňajky tvorila šálka čiernej kávy a čistý čierny chlieb. Na desiatu dostal každý opäť chleba, buď s lyžicou bryndze alebo marmelády. Na obed sa podával zväčša guláš alebo polievka. Bola to povojnová doba, naučení sme boli na všelijaké podmienky.
Stal sa počas brigády aj nejaký vážnejší úraz?
- Jedného francúzskeho mladíka, ktorý spoločne s ďalším niesol po koľajniciach brigádnikom pitnú vodu, zachytil v prvý rok na úzkokoľajke vlak. Zomrel. Išlo o nešťastnú nehodu.
Na brigádu ste sa prihlásili s nadšením. Zažili ste na nej niečo, čo vás sklamalo?
- Boli sme partia štyroch chlapcov. V práci sme sa trhali, aby sme získali údernícky preukaz. Vtedy to nebolo len vyznamenanie, ale prinášalo to aj výhody. Na údernícku knižku ste napríklad v obchode získali tovar, ku ktorému by ste sa inak nedostali. Na konci mesiaca, keď vyhlasovali najlepších robotníkov, nás však prekvapili mená, ktoré sme počuli. Za úderníkov vyhlásili ľudí, ktorí sa na trati nikdy neukázali. Už vtedy sa našli typy, ktoré sa týmto spôsobom snažili presadiť.
Pociťovali ste už vtedy nástup novej politickej ideológie?
- Sem-tam sa objavovala aj politická výchova. Prednášatelia nám hovorili o marxizme a leninizme. No mnohí zo študentov boli veriaci, takže často školiteľom vyvracali ich slová, napríklad v súvislosti s materializmom a podobne.
Čo sa zmenilo, keď ste na brigádu nastúpili druhýkrát v roku 1949?
- To už bolo niečo celkom iné. Zväz mládeže mal záväzok, že trať dokončí do 28. októbra, keď mala byť slávnostne otvorená a mal po nej prvýkrát prejsť vlak. Keď hrozilo, že sa termín nestihne, štiavnické školy išli na brigádu prvé dva októbrové týždne, teda počas školského roka. S priateľmi sme patrili k deviatemu táboru v Kysihýbli a na starosti sme mali väčšinou pomocné práce na banskoštiavnickej stanici.
V čom bol ešte druhý rok odlišný od prvého?
- Menili sa napríklad heslá. V 48. sa zborovo opakovalo Trať mládeže - bratstvo a jednota. O rok neskôr už zneli nové heslá: Trať mládeže - vlasť budujeme, za mier bojujeme, či Práca, mier - to je náš cieľ, hurá, hurá, hurá. Celá brigádnicka akcia sa robila podľa juhoslovanského vzoru. Prvý rok sa spievali juhoslovanské piesne, maršal Tito bol veľkým vzorom. O rok na to sa politická situácia zmenila. Pri táboroch boli rozvešané plagáty, kde bol Tito zobrazený ako pes na reťazi. So Sovietskym zväzom sa začala Trať mládeže spájať až neskôr.
Ako ste vnímali neskoršie zneužívanie Trate mládeže na propagandu?
- V čase samotnej brigády sme to politické až tak nevnímali, ale nástup niečoho nového bol citeľný už v čase našej maturity. Mal som veľmi vzdelaného spolužiaka, výborného študenta, ktorý mal ale tú smolu, že druhý rok sa brigády nezúčastnil. Jeho otec bol navyše organista v kostole. Pri maturite mu to zástupcovia mládeže aj strany začali nepriamo predhadzovať. Profesori ho podržali a zmaturoval. Na štúdium na vysokej škole ho však neodporučili. To boli prvé prejavy neskoršieho kádrovania.
Na ktoré udalosti z tohto obdobia dodnes spomínate ako na príjemné?
- Páčil sa mi ten elán, radosť, s ktorými sme do toho šli. Okrem toho som sa v tej dobe začal stretávať so svojou manželkou Oľgou. V tábore v Kysihýbli som nespal ani jednu noc, každý deň som sa vracal domov do Belej za ňou. V tom čase sa zotavovala z choroby. Ráno som sa potom nenápadne pripojil k ostatným.